Odklad namiesto riešení Americká federálna vláda zase funguje. Ako sa dalo predpokladať, republikáni ustúpili a pristali na dohodu s Bielym domom. Vláda tak bude mať financie do 15. januára, USA si môže požičiavať do 7. februára (a aj istý čas potom, ak využije núdzové opatrenia).

Takýchto správ sme už čítali viac: 4. júna spadla v bratislavskom autobuse cestujúca, ležala na zemi po celý čas jazdy medzi zastávkou Aupark a zastávkou Most SNP. Nikto vraj na ležiacu ženu vodiča neupozornil, nikto jej nepomohol. Až po dojazde do konečnej zastávky oznámila jedna z cestujúcich vodičovi autobusu, že vzadu v uličke, pri posledných dverách, leží niekto na zemi. Potom vodič upozornil dispečing a k zranenej žene prišli zdravotníci a policajti.

Festival Wilsonic bude tento rok trvať síce iba jednu noc, no vyvrcholí vystúpením Bena Frosta, ktorý práve vydal album A U R O R A. A to je skutočne veľká vec.

Epizóda 1. Koncert. Na stoličke pri klavíri leží nehybný útly človek. Poležiačky hrá. Je oblečený nekoncertne: starý červený pulóver, ošúchané nohavice, schodené tenisky, na očiach čierne okuliare, na hlave stará baretka a spod nej trčia neposlušné vlasy. Telo i tvár sú nehybné, ale hudba znie. Na tomto akoby mŕtvom tele žijú iba ruky, do ktorých sa počas hry sústredil všetok život, všetky emócie ležiaceho tela. Ruky hrajú, a zároveň dirigujú. Vytvárajú zaujímavé figúry, vrhajú sa na hladinu klávesnice ako čajky na hladinu mora a ich prsty ako pazúry čajok vynášajú z hlbín klavíra napodiv harmonické zvuky.

Generálny riaditeľ SĽUK-u Juraj Hamar hovorí, že v takejto inštitúcii nemôže byť šéf len úradníkom. Obklopil sa ľuďmi, čo rozumejú ekonomike, a vďaka tomu môže nielen riadiť, ale aj tvoriť a spoznávať nových ľudí z kreatívnej brandže. Súčasne je vedúcim Katedry estetiky na FiFUK.

Kde leží Ukrajina? Súdiac podľa maďarskej diskusie sa občas zdá, akoby bola niekde za skleným vrchom.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.

Už dvadsať rokov cestuje do rôznych tajomných kútov sveta, aby na cestovateľskom festivale BUBO bál, ktorý sa uskutoční 1. a 2. februára v bratislavskej Inchebe (Expo Aréna), porozprával svoje zážitky. Zakladateľ populárnej cestovky BUBO Travel Ľuboš Fellner.

V zemi Kvádov, nad Granuou. Posledná veta prvej knihy jednej knihy. Tá kniha má kníh dvanásť. A „zem Kvádov“ je naša zem, naša krajina, práve tento milý zdrap kontinentu, kde sa usídlili naši predkovia dajaké to storočie po Kvádoch. A Granua? Aj tá je naša, len v našom názve zmenila ženský rod za mužský: Hron. Nad jeho pokojnými vodami kdesi „v zemi Kvádov“ občas sedával, najpravdepodobnejšie kedysi po roku 176 n. l., cisár-filozof Marcus Aurelius, možno pod planou hruškou, možno pod jelšou, zaiste v tieni, a hovoril k sebe.