Už sa mi ťažko píšu listy. Podobám sa mladým, ktorí už vôbec nepíšu. Len ja neposielam ani SMS. Po Veľkej noci som si vydýchol, že to mám za sebou. Uprostred mojej spisovateľskej dovolenky, 15. augusta, keď si v rodine pripomíname odchod nášho otca do večnosti a s Máriou náš domov, sa mi snívalo, že som pri nočnej lampe na posteli ležal v akejsi veľkej hale a premýšľal, čo vám napísať k Vianociam. Vedel som, že má prísť moja matka. Keď som za dverami začul blížiace sa kroky, zhasol som lampu a predstieral, že spím.

Líder extrémistickej Ľudovej strany Naše Slovensko dosiahol v tomto roku zatiaľ svoj najväčší politický úspech. V regionálnych voľbách v Banskobystrickom samosprávnom kraji zvíťazil a stal sa jeho novým županom.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Už nejaký čas sa v našich kinách premieta film Plán úteku. Hollywoodsky „akčák“ nakrútený švédskym režisérom, ktorý sa sprvu presadil ako tvorca ambicióznejších filmov oceňovaných na filmových festivaloch. Dnes mu vo filme hrajú bok po boku Sylvester Stallone a Arnold Schwarzenegger, ktorí už sa síce na plátne stretli v Stallonovom dosiaľ dvojdielnom projekte Expendables, ale ten je viac konceptuálnou žánrovou hrou s diváckou pamäťou, ako normálnym filmom.

O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

Rozhovor so štábnym nadrotmajstrom Miroslavom Dulajom, veliacim poddôstojníkom brigády velenia, riadenia a prieskumu Vzdušných síl OS SR Zvolen, o kurzoch na prestížnych školách aj o tom, že je ťažké porovnávať vojakov iných krajín s našimi.

V novom filme Prežijú len milenci sa režisér Jim Jarmusch cez upírsky pár vyjadruje k súčasnému svetu.

Ako 21-ročný založil s kamarátmi medzinárodnú konferenciu. Dnes je Globsec jednou z najväčších politických konferencií na svete. O pár dní privíta šiestich premiérov, šéfa NATO a možno aj opozičného lídra Ukrajiny Vitalija Klyčka.

Putinov hovorca povedal, že Európania nedostávajú úplné informácie o situácii na Ukrajine a že naše správy sú cenzurované. Hm. Pozerajúc doma ruskú telku, beriem to ako fór. Ešte v čase Majdanu nás tu v Rusku kŕmili jednostrannými zábermi o chudákoch policajtoch. Rozhovor s policajtom o tom, ako im tí demonštranti-teroristi ubližujú. Rozhovor s matkami policajtov. Ani jeden rozhovor s demonštrantom. A potom nám kamarát, právnik, ale inak pohoďák a hulič, vraví: „Keby verbovali, hneď by som išiel brániť našich!” Táto ich propaganda tu urobila aj z inteligentných ľudí ovce. A toto isté si myslia oni o nás.

Naozaj nerada posudzujem ľudí a vozidlá podľa zovňajšku, ale v Moskve to fakt inak nejde. Najmä keď sa zdá, že sa začala jar (samozrejme, je to len zdanie, lebo nesmelé púčiky na stromoch dostanú po pár dňoch facku od perinbaby a čerstvo natreté zelenožlté zábradlia sú tiež hneď v prdeli...) a vyroja sa motorky a športiaky. Povyťahujú svoje „sedlácke” goldwingy, len čo je trochu nad nulou, a spolu s vozidlom aj plný motorkársky výstroj vrátane prilieb s rohmi, reťazami na krku a kožených outfitíkov...a to by ešte nevadilo. Horšie je že takmer každý s touto a podobnou motorkou si do nej namontuje ultra hlasné a ultra nekvalitné prevýškované repráky (alebo žeby to bolo pre moskovský trh už built-in...?) a púšťa si na plné gule ruský disco pop.