Týždenník .týždeň pred časom informoval o tom, že niektorí lekári si uvedomujú, že okrem iných spôsobov boja s covidom je potrebné intenzívne hľadať lieky, ktoré by boli schopné ľudí, ktorých tento vírus napadne, liečiť a vyliečiť.

Kamarátke mojej mamičky a celej jej rodine sa podarilo vysťahovať za príbuznými do USA. Celkom legálne. Stalo sa to v čase, keď v Československu panovala eufória Dubčekovho „socializmu s ľudskou tvárou“. Netrvalo to dlho a všetko sa opäť vrátilo do zabehaných koľají. Vojská ZSSR a ich satelitov nám jasne ukázali, kto je tu pánom.

Informovala o tom vo štvrtok na svojej oficiálnej webovej stránke britská vláda s odvolaním sa na výsledky štúdie anglického úradu pre verejné zdravie Public Health England (PHE).

Keďže sme v tom s pánom ministrom školstva spolu, urobím presne to isté, čo urobí minister školstva. Premiér SR Igor Matovič (OĽANO) to uviedol v reakcii na výzvu Študentskej rady vysokých škôl (ŠRVŠ), aby sa vzdal magisterského titulu.

Môj kolega Šimon Jeseňák napísal názor, v ktorom sa pozastavuje nad tým, že mnohým ľuďom sa nepozdáva, že pani Cibulková si spolu s rodinou užíva slniečko na Maldivách a ešte sa tým chváli na sociálnych sieťach

Vážený pán premiér, už ma nebaví chodiť na plošné testovania. A pritom patrím medzi ľudí, ktorí sa od začiatku pandémie snažili správať tak, aby pomohli znížiť šírenie nákazy na minimum. Nechce sa mi už o žiadnych testovaniach ani len počúvať. Nechcem počúvať už ani o výsledkoch nekonečných vládnych rokovaní, ktoré nikam nevedú. A ak i vedú, tak len k hľadaniu nových nepriateľov a vinníkov.

Neviem, ako strávil dnešný deň Igor Matovič. Ja som bol zapáliť sviečku pri bráne domu, v ktorom Jána Kuciaka a Martinku Kušnírovú zavraždili. Prišiel tam Juraj Šeliga a na Námestí SNP v Bratislave sa ich pamiatke poklonila pani prezidentka a ešte zopár poslancov.

Vážený pán minister! Využívam možnosť obrátiť sa na Vás prostredníctvom otvoreného listu. Dúfam, že si ho prečítate a potom urobíte rozhodnutie, ktoré celkom iste uspokojí nielen mňa, moju manželku, ale nakoniec aj tú časť verejnosti, ktorá mi bude ochotná prepáčiť malé morálne zlyhanie. O čo teda ide?

Vážené dámy a páni, vážená porota. Vážená pani Vášová, vážený pán Šútovec. Prichádzam ako hubár, ktorý prešiel horou, vyzbieral plody lesa a voňavý košík odovzdal do rúk kuchárov, aby spravili chutný pokrm. Nesial som, iba zasadol k prestretému stolu. Cenu Dominika Tatarku prijímam ako ocenenie výnimočného umelca Júliusa Jakobyho.

„Tak nám padla vláda pani Müllerová,“ povedal by Švejk, zatiaľ čo by si masíroval boľavé reumatické kolená. A pani Müllerová by sa opýtala: „Ktože ju teda nahradí?“ „Tí istí, len trochu inak,“ odpovedal by Švejk. „A v čom je teda zmena?“ „Nakreslili hrubú čiaru.“