Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.

Magor bol čistý lieh. Špiritus. Dobrodružstvo v nečakanej chvíli. Vykoľajil vám na chvíľu život a potom ste si na to stále spomínali.

Slovensko je v roku 2012 určite lepším miestom pre život než pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Napriek tomu je znepokojujúce, že v krajine existuje etnická skupina, ktorá sa na ekonomickom raste a užívaní si jeho plodov podieľala vo veľmi obmedzenej miere: Rómovia.

The Killing, seriál z produkcie jedného z najprogresívnejších hráčov na trhu – televízie AMC, je dokonalý príklad toho, ako úspešný televízny seriál vlastne nemusí prinášať nič vyslovene nové a predsa si dokáže diváka omotať okolo prsta. Nie masového diváka, ale diváka elitára, ktorý ešte pred pár rokmi odmietal seriály ako tých netvorivých, nepôvodných proletárov televíznej zábavy. A omotáva si ho nie zdaním originality či umeleckej invenčnosti, ale remeslom na všetkých úrovniach tvorby, od námetu cez scenár a réžiu až k technickej realizácii.

Šialenstvo sa dá definovať aj takto: znamená robiť stále dookola to isté a očakávať rôzne výsledky. Odhodlanie Nemecka, navliecť partnerom v eurozóne fiškálnu košeľu kajúcnikov v „pakte stability a rastu“, nevyšlo. Vyjde v „zmluve o stabilite, spolupráci a verejnej správe“, na ktorej sa štáty dohodli minulý týždeň? Pochybujem. Táto zmluva odráža názor, že krízu vyvolala fiškálna nedisciplína, a že teda riešením je sprísnenie disciplíny. To je však od celkovej pravdy dosť vzdialené. Rigorózne uplatňovanie takejto zavádzajúcej predstavy je dokonca nebezpečné.

Najhorší zažitok týchto volieb mám za sebou, a žiadny opačný už neočakávam. A predsa idem voliť, pričom si vyberiem stranu, s ktorou nemám až tak veľa spoločného. Čo ma k tomu vedie?

Keď som bola pred rokmi na Andamánskych ostrovoch, bola som svedkyňou najväčšej dezorganizácie, akú som si len vtedy, aj po rokoch cestovania po Ázii, vedela predstaviť. Nikto nemal predstavu, kedy pôjdu autobusy, lode, kedy bude elektrina zapnutá, koľko čo stojí, prosto nič. Samé dezinformácie a úsmevy domorodcov nad naším rozčarovaním. Po pár týždňoch som pristúpila na režim: Nasadnem do autobusu, pretože práve ide. Potom sa spýtam, kam ide. Kúpim si ryby, pretože práve sú. Večer asi nebudú.

Dnešná doba je často pesimistická, slovíčko kríza sa naplno udomácnilo. Nepomáha ani mrazivé počasie. Málokto si všimol, že minulý rok sa vytvorilo 40-tisíc nových pracovných miest na Slovensku v čase, keď vláda zároveň dosiahla druhé najväčšie šetrenie v histórii. Krátkodobý efekt šetrenia je nepríjemný, pretože brzdí rast a zhoršuje situáciu.

V prvom rade by som asi zdôraznil, že voliť by mal ísť každý, komu záleží na krajine, hoci asi väčšina mojich kamarátov je presvedčená, že voliť nepôjde. Myslím, že voľby sú jeden z mála výdobytkov roku ´89 a demokracie, ktoré tu ešte fungujú.

Kde bolo, tam bolo – stačia štyri slová, a už je jasné, že sme v rozprávke. Mohli by sme naznačiť, že aj za siedmimi horami, ale to už by zbytočné. To „kde bolo, tam bolo“ na kontextové ukotvenie bohato stačí, ide totiž o to najpresnejšie časovo-priestorovo-príbehové vymedzenie vôbec. Ak začneme príbeh práve takto, nikto už nás nebude obviňovať z paktovania s realitou, sme v bezpečí fantázie, kde sa môže stať čokoľvek.