Minule mi kamarát na sociálnej sieti poslal pozvánku na Deň narcisov. Pripomenul mi tým jeden zážitok. Pred dvoma rokmi, tu v Moskve, som si urobil vlastný Deň narcisov. Nie, nezbieral som peniaze od ľudí na ulici. V stánku, kde predávali kvety, kdesi neďaleko slovenského veľvyslanectva, som kúpil zopár narcisov. Dva či tri, neviem presne. Chvíľu som s nimi iba tak kráčal, tuším svietilo už slnko a bola menšia zima ako dnes.

V najbližších dňoch si pripomenieme 65. výročie komunistického puču z roku 1948. Pokračujeme v tradícii a uverejňujeme pri tejto príležitosti dobové zabudnuté alebo polozabudnuté texty.

Diskusia o vzdelávaní sa netýka iba toho, čo sa deje v škole, ale aj toho, čo sa deje mimo školy – možno práve preto, že v škole sa to nedeje v dostatočnej miere. Reč je o doučovaní.

Na obale pätnásteho albumu Nicka Cava a jeho Bad Seeds je fotografia Nicka a jeho manželky Susan v ich vlastnej spálni. On je – ako vždy – v čiernom obleku, ona úplne nahá. Nick otvára okenicu a vpúšťa dnu jasné svetlo.

Keď novozvolený pápež krátko pred svojou konfirmáciou prepadne úzkosti zo zodpovednosti, príde mu na pomoc psychiater a ateista. Toto nie je scenár najbližších udalostí, Bože uchovaj! Je to len dej filmu Máme pápeža! režiséra Nanniho Morettiho, kde váhajúceho pápeža hrá skvelý Michel Piccoli. Zhodou okolností práve túto stredu ho premietajú v kine Lumière. Niekedy je zhoda okolností najlepší dramaturg a ja som si povedala, že sa ňou tento týždeň budem riadiť.

Nechcete byť darebákom? Tak v škole neopisujte. Chcete sa stať hrdinom? Tak si namaľujte na čelo veľkú bodku a celý deň sa premávajte na verejnosti. Do večera si zvyknete, že sa na vás ľudia pozerajú ako na bielu vranu a môžete pokročiť do druhého levelu hrdinstva.

Hudobný rok sa začína približne o desať dní neskôr než ten astronomický. A začína sa v severoholandskom meste Groningen na festivale Eurosonic Noorderslag.

Pred niekoľkými rokmi som bol hospitalizovaný na oddelení traumatológie. Roztrhol som si achilovku. A tak som si všímal, čo sa na oddelení deje. Na konci týždňa priviezli postupne päť chlapov. Po výplate oslavovali aj koniec týždňa. Boli doudieraní, niektorí mali doráňané tváre. A niektorí nezvládali vlastný žalúdok. Bolo ich treba ošetriť, ale aj poumývať a obliecť do čistého. A potom sa dva dni o nich starať, aby sa mohli vrátiť v pondelok do bežného života.

Ako písať o roku, ktorého najhoršia domáca udalosť sa stala už v jeho druhý deň? Čo môže byť horšie, než táto bezhlavá hlava a ňou spôsobené bezprávie? Práve to je nádej 2013.

Politika má dnes na Slovensku povahu kartelu a je zajatá biznisom. Funguje ako mentálne a mocenské geto, len v opačnom garde: nedá sa dostať dnu, kým vás tam dverník nepustí.