Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Ľahšie predstierať orgazmus ako literárny talent. Nemám nič proti explicitne vyjadrenej sexualite, naopak, pornografiu považujem za jeden z najčistejších žánrov, len sa mi nepáči, keď si autori svoj žáner nectia natoľko, aby sa k nemu na rovinu priznali. Točím porno, píšem porno, fotím porno, no a čo? Každý sa nejako musí živiť.

Navzdory vžitej predstave animované filmy, animáky, nikdy neboli vyslovene detskou komoditou. Ani krátke grotesky, ani celovečeráky nevznikali tak, aby sa na nich nemohli baviť dospelí. A platí to od prvopočiatkov kinematografie, veď už aj tá Snehulienka a sedem trpaslíkov bola najprv dospeláckym bestsellerom, až potom súčasťou detského folklóru. Takisto Králik Bugs, Káčer Duffy, Tom a Jerry, Pepek Námorník, aj tie Kubalove mačiatka Puf a Muf a zástupy ďalších. Deti sa bavia akosi samozrejme, ale dospelí sa môžu baviť rovnako, ak nie viac. Stačí sa dívať a nebrať sa príliš vážne. Lebo animáky jednoducho fungujú a vždy fungovali univerzálne.

Investigatívni novinári to nemajú nikde na svete jednoduché. Museli si zvyknúť na pravidelné výsluchy na polícii, vyčerpávajúce súdne spory aj miliónové žaloby. Na Slovensku však začína byť situácia neúnosná: kto a prečo chce umlčať kritické médiá?

Je to vlastne také déjà vu spred piatich rokov, keď sme v .týždni písali o snahe investora zbúrať obchodný dom a hotel na Kamennom námestí v Bratislave. Tá téma je na stole opäť.

Ročne štartuje tak dvadsať nových seriálov, maximálne z jedného z nich sa stane udalosť, skutočný veľký hit, globálny, trendsetterský, originál medzi kópiami, ten jeden-jediný, vyvolený. The One. Fenomén odrážajúci ducha doby, seriál presahujúci vtipnosť k pomenovaniu čohosi zásadnejšieho.

Minulé storočie patrilo básnikom, dvadsiate patrí športovcom, to ďalšie bude patriť mysliteľom. Tak nejako sa zamýšľal Štepán vo filme Jak svět přichází o básníky a ani netušil, ako blízko bol k pravde.

Seriálov je fakt priveľa, aby sa v nich dal udržať aspoň letmý prehľad, môžeme ich rozčleniť na nové, ktoré odštartovali relatívne nedávno a beží ich prvá séria, potom aktuálne seriály, ktoré už majú pár sezón za sebou, a staré seriály, ktoré už skončili. Je čo je, viac nebude. A to je pôvab starých seriálov, konečnosť, uzatvorenosť, svetlo na konci tunela, to vedomie, že ak človeka starý seriál dostane, môže si ho pozrieť od začiatku do konca, žiadne čakanie, žiadny nepokoj.

Vždy, keď sa prichytím, ako odvrávam televízii, cítim sa nesvoj. Znamená to totiž, že videné ma zasiahlo natoľko intenzívne, že sa s ním bez slov nedokážem vyrovnať. Nadávam. A okrem toho táram, čím sa dopúšťam rovnakého hriechu, ako tí ľudia na druhej strane, v telke, tí, čo ma vytáčajú natoľko, že ich verbálne vyčíňanie nedokážem obísť mlčaním.