Slovensko je dobrá krajina na hudobnú kariéru. Takí Briti či Američania to majú ťažké – nemôžu snívať, že si raz zahrajú v Anglicku či USA. Hrajú tam totiž každú skúšku. A aj keď niektorí radi cestujú, nie je to ono dobýjanie zasľúbenej zeme.

S riaditeľom Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Banskej Bystrici Miroslavom Surom o sporoch s Kalvárskym fondom.

Na počátek 90. let vzpomínám jako na nejlepší léta svého života. Měl jsem kolem sebe báječné lidi, jedním z nejlepších vůbec byl Ivan Mikloš. Začínali jsme malou privatizací. On na Slovensku, já v České republice.

Nedeľa 22. mája. O pár hodín zverejnia výsledky komunálnych a regionálnych volieb, ktoré sa dnes konali v Španielsku. Na madridskom námestí Puerta del Sol, kde už týždeň stanujú stovky mladých, sa teraz medzi celtami a stanmi tlačia tisícky demonštrantov rôzneho veku. Navzdory zákazu Ústrednej volebnej komisie. Alebo práve pre ten zákaz.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Dňa 20. mája 2011 by sa Milan Paštéka dožil osemdesiatich rokov. Nebyť jeho smrteľnej autonehody v roku 1998, mohlo ísť namiesto spomienky o životné jubileum príslušníka generácie na pomedzí živej prítomnosti a pamäti, na hranici medzi prítomnosťou, meniacou sa na minulosť a sprítomňujúcou sa minulosťou. Milan Paštéka však už pred trinástimi rokmi túto hranicu prekročil.

Česká kapela z mesta Tábor toho stihla od roku 1994, keď sa datuje jej začiatok, pomerne veľa. Krátko  po tom, ako vznikla, sa jej členovia presunuli do USA, kde koncertovali a nahrávali úspešné albumy. Neprestalo sa im dariť ani po návrate do rodnej Českej republiky, kde podpísali zmluvu s veľkou nahrávacou spoločnosťou. Majú za sebou stovky divokých vystúpení doma i za hranicami Česka. Momentálne prichádzajú v poradí so siedmym štúdiovým albumom s názvom Karmageddon. Na otázky týkajúce sa kapely Sunshine a nového albumu mi odpovedal spevák Karel „Kay“ Buriánek.      

Televízia Joj ponúkla na vývoz ďalší zo svojich produktov. Ide o seriál Aféry, ktorý sa rozhodla lokalizovať česká TV Prima. Výsledok však nesplnil očakávania divákov, a zrejme ani tvorcov. Herecké obsadenie a snaha o adaptáciu príbehov vyznieva príliš povrchne a zbytočne. Producenti seriálu už vopred avizovali, že dej bude vychádzať z pôvodných slovenských scenárov. Šéf TV Prima Marek Singer však vo viacerých vystúpeniach tvrdil, že česká verzia sa od tej slovenskej bude výraznejšie odlišovať, aby ju diváci prijali. Pokiaľ si však pustíte niekoľko dielov českých aj slovenských Afér, zistíte, že sa podobajú ako vajce vajcu. Nielen grafikou a postavami, ale aj celkovou kompozíciou jednotlivých scén a kulís. České Aféry sú takmer zrkadlovým obrazom slovenskej predlohy. Až na pár výnimiek, ktoré však celkovému podaniu uškodili. Dramaturgia pridala do českej verzie minizápletku navyše. Český rozvodový právnik Daniel Majer (herec Pavel Kříž) nie je natoľko suverénny ako jeho slovenský kolega Valo. Neustále ho bombarduje mamička svojimi telefonátmi a prosbami. Navyše je do neho zrejme zamilovaná aj jeho asistentka Lucie Nováková, ktorá sa ustavične snaží o jeho pozornosť –neúspešne. V jednotlivých scénach sa tak objavuje oveľa častejšie než jej slovenská predloha.

Pôvodne som nechcel byť hudobníkom. Učil som sa síce hrať na klavíri, ale ten som z duše nenávidel.

Emil, dnes som bol na dobrovoľnej lekárskej prehliadke. Vlastne je povinná, ale keby sa mi nechcelo, tak nemusím ísť a nič sa mi nestane. Robili mi EKG a iné bežné vyšetrenia. Aj röntgen. Po skončení prehliadky mi lekárka, veľmi sympatická pani v najlepších rokoch, povedala, že môj zdravotný stav je primeraný môjmu veku.