Asi pred rokom som upozornil editora jedných veľkých amerických novín, že zobrazujú pápeža Františka, akoby to bol nejaký radikálny divoch, ochotný zbaviť sa všetkých prvkov katolíckej viery a praxe, ktoré sú mainstreamovej západnej kultúre nepríjemné. Môj priateľ mi odpovedal, použil pritom veľa slov, že predsa viem, ako fungujú médiá. Viem, že má pravdu. Ale zatiaľ čo sa toho veľa nahovorilo o Františkovom efekte, krátku úvahu si zaslúži aj téma Františkovho filtrovania.

Milí priatelia, gaštan je maskot jesene. Rástol a dozrieval v korune stromu, hľadel na svet z výšky, a teraz, keď prišiel jeho čas, chystá sa vyskočiť z pichľavého rodného hniezda. Ničoho sa nebojí, nikoho sa nezľakne. U nás v Jure sú všelijaké gaštany. Aj divé, nejedlé – pagaštany, ale aj tie jedlé, fajnové. Pagaštany majú povahu lumpov. Okrem toho, že sa nedajú jesť, padajú znenazdajky na úbohé obnažené hlavy nič netušiacich chodcov. Niektoré komplet so zelenou hrubou šupou. A keď dobre trafia, tak je to taká šupa, že zasiahnutý sa len zapotáca.

Milí priatelia, dobrý nápad je nadovšetko. To tvrdí aj moja manželka. Horšie je, keď jej nápady musím realizovať a predstierať, že som chlap na správnom mieste. Presúvam stokilovú skriňu a tvárim sa, že to nie je problém, nebojím sa seknutia v krížoch. Na tretie poschodie bez výťahu vynášam ohavnú rozmontovanú policu a div sa svete, bez problémov.

Keď sme navštívili Silva Krčméryho, ako prvé sa nás opýtal: „Aký je tvoj duchovný život?“. Táto, často nepríjemná otázka mierila do čierneho. Silvo postavil svoj život na osobnom vzťahu s Bohom. Ale keď sa nás opýtal: „Aký je tvoj duchovný život?“, cítil som, že Silvo sa rozpráva v tej chvíli iba so mnou, že sa skutočne o mňa zaujíma. To je to tajomstvo krásnych ľudí: môžete byť na námestí v dave, ale keď sa vám prihovoria, máte pocit, že hovoria iba s vami.

Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

Štrnásty ročník Konvergencií sa začal aj skončil v Dóme sv. Martina. Na otváracom koncerte znela hudba sakrálna, na záverečnom piesne Henryho Purcella, Leonarda Cohena či skupiny AC/DC.

Väčšina ľudí vie, že cena leteniek sa riadi mystickými pravidlami. Tie, ako si všimol americký humorista Dave Barry, zabezpečujú, že každý človek v lietadle zaplatí za letenku inú cenu a všetky budú nižšie, ako tá vaša. Málokto vie, že aj ceny v požičovniach áut často poskakujú nahor a nadol v niekoľkonásobkoch. Pritom mať alebo nemať na dovolenke auto často robí rozdiel medzi tým, či ste turista, vyvalený dva týždne v megahoteli a po návrate budete musieť pozrieť do pasu, v ktorej to bolo krajine, alebo cestovateľ, ktorý naozaj niečo spozná.

„Potrebujeme ešte kňazov?“ znela akiste rečnícka otázka istého primičného kazateľa. „Nepotrebujeme!“ zaznel provokačný výkrik dedinčana z davu, ktorý už mal mierne capenô. Kazateľ nestratil duchaprítomnosť a riekol: „Ten, kto kričí, že nepotrebuje, ho potrebuje azda najviac.“

Nikdy som nebol nejakým fanúšikom Beyoncé. Len som ju registroval. Ako výbornú speváčku, ako pozoruhodne bezškandálovú popovú divu, ako perfekcionistku, ktorá dokáže v podstate do celkom prostých piesní vložiť veľa muzikantského umu. No, a teraz príde do Bratislavy. V piatok. Keby prišla Madonna, Rihanna alebo Lady Gaga, asi by som si na piatkový večer urobil iný program. Na Beyoncé sa však pôjdem pozrieť.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.