Prežiť spokojný láskyplný celoživotný monogamný vzťah je nádherné, chvály-, závidenia- aj nasledovaniahodné. Aby sa to podarilo čo najväčšiemu počtu párov, je dobré vedieť, že celoživotná monogamia nie je samozrejmá a treba na nej tvrdo pracovať.

Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.

Mojím životom prešlo osem prezidentov: Gottwald, Zápotocký, Svoboda, Husák, Havel, Kováč, Schuster a Gašparovič. Vlastne ich bolo deväť. Tým deviatym bola takzvaná kolektívna hlava štátu. V nej sa však koncentrovala vôľa jediného muža - Vladimíra Mečiara, ktorý bol v tom čase premiérom a tejto „hlave" predsedal.

Väčšinou sa s ním stretávame, keď už je nastrúhaný. Jeho biela dužina sa sype do koláčov, vyrábajú sa z nej lahodné plnky či tyčinky. Žiadny maškrtník by si už svet bez kokosu ani nevedel predstaviť.

Dnes ho už dostať v každých lepších potravinách. Kedysi sme ho však mohli vidieť len v kinách. Naťahovali sa oň pri raňajkách deti v rodinných amerických filmoch. Polievali si s ním lievance a volali ho fascinujúco: javorový sirup.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

O tom, či americké prezidentské voľby vyhrá Barack Obama, alebo Mitt Romney, rozhodne predovšetkým ekonomika. Novozvolený prezident však bude mať na stole aj dva obrovské bezpečnostné problémy. Prvým z nich je jadrový Irán. Druhým z nich je jadrový Pakistan.

Dvaja kandidáti sa stretnú v televíznom štúdiu, moderátor im kladie otázky a od ich odpovedí na tieto otázky závisí veľa. Po skončení debaty sa rozbehne mašinéria prieskumov, analýz a komentárov. Výsledok debaty mnohokrát vychádza skôr z dojmu, ktorý počas nej kandidáti vytvoria, než z toho, čo počas nej povedali. Jazyk tela je minimálne rovnako dôležitý ako slová. Tak v prvej prezidentskej diskusii, ktorá sa konala počas tohoročnej predvolebnej kampane, bez akýchkoľvek pochybností zvíťazil Mitt Romney nad Barackom Obamom.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

O chvíľu bude mať šesťdesiat a už dávno nie je tým stále mladým chalanom z bratislavskej ulice, no keď sa s ním bavíte o hudbe a o jeho milovaných The Beatles, má v očiach nadšenie ako tínedžer, ktorý odohral svoj prvý koncert. Miro Žbirka.