Túžite po výstupe na Gerlach? Bez horského vodcu, ktorý za vás preberie zodpovednosť, to nepôjde. Nie je to lacný špás, za 259 eur môžu ísť traja záujemcovia, no zážitky a bezpečnosť sú zaručené.

Ján Lunter počas štúdií vo Francúzsku vymyslel algoritmus na rozoznávanie odtlačkov prstov. Jeho firma Innovatrics dnes patrí medzi svetovú špičku v biometrických technológiách.

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Načo cestovať cez celé mesto do kina, kde za vami neznámy človek chrústa čipsy a komentuje dej, keď si môžete film pozrieť bez toho, aby ste niekam išli. Zapnete počítač, vyberiete film a vyložíte si nohy. Internet mení filmový biznis na nepoznanie.

„Prišiel k nám sused a hovorí: Idú Ukrajinci a všetkých nás zabijú“. Môj otec na to odpovedal: „Neblázni. Prečo by nás zabíjali? Veď žili spolu už naši dedovia. Ženíme sa medzi sebou, chodíme si za krstných otcov.“ Takto spomína jeden z pamätníkov na posledný deň v niekoľkostoročnej histórii poľskej dediny Kąty na Volyni, v dnešnej centrálnej Ukrajine. V ten deň bolo v tejto dedine povraždených okolo 200 ľudí, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Prezidentské voľby budú o trištvrte roka a stále ide o hru s viacerými neznámymi. Otázni sú ešte jeden až dvaja kandidáti a aj rozhodnutia viacerých strán.

Bola sobota, rezervácia auta, ktorým som mal ísť na reportáž do vojnových zón konfliktu z deväťdesiatych rokov, Vukovaru a Osijeku, sa ukázala ako neplatná, a iné auto sa začiatkom prázdnin požičať prakticky nedalo. A tak som prišiel na záhrebské hlavné nádražie, čo je krásna uhorská secesná budova, a kúpil som si lístok do Rijeky. Cesta mala trvať štyri hodiny, ale pred odchodom jediného a posledného vlaku, čo šiel naspäť, mi zostávalo päť hodín na prehliadku prístavu, ktorý mal pre mňa mystický rozmer.

V historickom centre Sarajeva vládne idylka, známa z miest okolo Stredozemného mora. Ľudia korzujú, popíjajú kávu a turisti nakupujú suveníry na čaršiji – v mestskom jadre, postavenom v štýle osmanských miest. Turistov je tu viac než domácich. Väčšinou Turci v usporiadaných zástupoch.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.

Siedmeho a ôsmeho júna bude na Divokej vode pri Čunove festival Wilsonic. Hoci stále v katastri mesta, elektronika, klávesy aj (veľmi hlasné) gitary budú prvýkrát znieť v prírode.