V lodeniciach v Rijeke, ktorá patrila ako prístav k Zalitavsku, uzrela svetlo sveta najväčšia uhorská vojnová loď všetkých dôb, dreadnought Szent István, stopäťdesiatdva metrov dlhý elegantný obor, na ktorom slúžilo vyše tisíc námorníkov. Szent István bol potopený v lete roku 1916 a jeho vrak je dnes najväčšou potápačskou lahôdkou celého chorvátskeho Jadranu. Príjazd do Rijeky je zase jednou z najväčších železničných lahôdok, ktoré môžete na Balkáne zažiť. Ešte niekoľko kilometrov pred mestom ide vlak stále vrchovinou a ryska na jednej stanici ukazuje šesťstopäťdesiat metrov nad morom. Nádherne z tej výšky vidieť Jadran s mnohými ostrovmi, vidieť aj Rijeku. Krása.
Sama Rijeka má v sebe stále veľkoleposť lepších čias, ktoré zažila či už za Rakúšanov, medzi vojnami, keď tu bolo najprv slobodné mesto Fiume, a potom to bola súčasť Talianska, hoci jeden úsek lodeníc a prístavu nakoniec zostal Juhoslávii. Za vojenský a priemyselný význam tunajších lodeníc zaplatilo mesto za druhej svetovej vojny niekoľkými veľkými bombardovaniami a potom vyhnaním Talianov. Maďari odišli už po tej prvej, vrátane kontraadmirála Miklósa Horthyho.
A tak je to tu trochu smutné, iba chorvátske, zriedené turistami. Ale aj tak úchvatné, pretože je to prístav a prístav pre suchozemcov z vnútrozemského štátika rozpadnutej monarchie, to je niečo. Ale potom si pri pečenej treske a poháriku Plavacu hovorím, že keď je už teraz Chorvátsko v Únii, aj Rijeka je zase môj prístav, a tiež prístav slovenský, prístav Slovákov. Že svet sa po vykĺbenom storočí vracia zase k svojmu starému dobrému stavu. Kiežby taký aspoň pár nasledujúcich storočí zostal.
Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín.
Sama Rijeka má v sebe stále veľkoleposť lepších čias, ktoré zažila či už za Rakúšanov, medzi vojnami, keď tu bolo najprv slobodné mesto Fiume, a potom to bola súčasť Talianska, hoci jeden úsek lodeníc a prístavu nakoniec zostal Juhoslávii. Za vojenský a priemyselný význam tunajších lodeníc zaplatilo mesto za druhej svetovej vojny niekoľkými veľkými bombardovaniami a potom vyhnaním Talianov. Maďari odišli už po tej prvej, vrátane kontraadmirála Miklósa Horthyho.
A tak je to tu trochu smutné, iba chorvátske, zriedené turistami. Ale aj tak úchvatné, pretože je to prístav a prístav pre suchozemcov z vnútrozemského štátika rozpadnutej monarchie, to je niečo. Ale potom si pri pečenej treske a poháriku Plavacu hovorím, že keď je už teraz Chorvátsko v Únii, aj Rijeka je zase môj prístav, a tiež prístav slovenský, prístav Slovákov. Že svet sa po vykĺbenom storočí vracia zase k svojmu starému dobrému stavu. Kiežby taký aspoň pár nasledujúcich storočí zostal.
Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.