Koncom roku 1912 sa v Antarktíde odohrala jedna z krutých polárnych drám. Douglas Mawson a Xavier Mertz zápasili ďaleko od základne o holý život. Zápasili spolu, ale aj proti sebe. Mertz sa občas v záchvatoch šialenstva pokúšal zničiť ich spoločný stan, Mawson sa mu v tom pokúšal zabrániť.

Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Dominik Tatarka (14. 3. 1913 – 10. 5. 1989) patrí do základného kánonu slovenskej literatúry a kultúry dvadsiateho storočia. Toto suché konštatovanie je síce pravdivé, ale neobsažné, lebo nehovorí nič o skutočných významoch jeho diela. Len o kúsok ďalej sa dostaneme konštatovaním, že bol prozaikom, výtvarným esejistom, autorom koncepcie kultúry ako obcovania, predstavy ľudského spoločenstva ako augustínovskej Obce božej a že bol demýtizátor a zároveň tvorca nových mýtov, autor, ktorý postavil proti démonovi súhlasu démona pochybností, ale aj démona pátosu.

Myšlienka zóny voľného obchodu medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi vzbudila na začiatku vlnu nadšenia na oboch brehoch Atlantiku. No pri bližšom pohľade zaznievajú aj legitímne námietky či pochybnosti. A neprichádzajú iba zľava.

Paul Auster vstúpil do literatúry v roku 1982 memoárom Vynález samoty. O tridsať rokov neskôr vydal ďalšiu knihu spomienok Zimný denník. Kým Vynález samoty sa týkal jeho otca, Zimný denník je autobiografický.

Prezidentské volby v České republice patrně vyhraje Karel Schwarzenberg. Jeví se jako větší demokrat než Miloš Zeman a kromě jiného slibuje ukončit husitsky antievropský Klausův experiment, potud je to dobrá zpráva.

Ústav pamäti národa (ÚPN) nie je Generálna prokuratúra ani Najvyšší kontrolný úrad, kde chcú mať strany ako Smer absolútne lojálneho a spoľahlivého človeka.

V hlavnom meste Severného Írska som prežil štyri roky plné rozporov. Najprv som nerozumel, prečo sa v Belfaste ešte stále klbčia; neskôr som nechápal nádeje peacemakerov, ktorí veria, že sa im tú nenávisť podarí naraz vykoreniť z politiky, náboženstva aj športu. Z pohľadu južanov som žil v jednom z dvanástich okupovaných okresov, ale okolo mňa to väčšina nazývala domovom.

Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.