„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Milí priatelia. Moja žena sa rozčuľuje, ak vidí násilie alebo neprávosť. Vysvetľujem jej, že je to preto, lebo si systematicky nezveľaďuje svoj mód „nevšímavej otrlosti“, ako my ostatní.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Keď Ingólfur uvidel zem, hodil do mora drevené stĺpy. Chcel vedieť, kde sa má vylodiť a prosil takto Thóra o radu. Stĺpy vyplavilo na breh v zátoke, nad ktorou sa prevaľovala hmla. Ingólfur ju nazval Dymová zátoka, Reykjavík.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

Na úvod sa podarilo Martinovi Ehlovi, novinárovi a môjmu priateľovi, urobiť jedno malé faux pas. „V plynojeme som ešte žiadnu debatu nemoderoval,“ vyhlásil neformálne, no žiadny z nemeckých účastníkov Česko-nemeckého diskusného fóra sa nezasmial. Pretože plynojem sa po nemecky povie Gasspeicher a od doby, keď nemeckí nacisti plynom vyvraždili väčšinu európskych Židov a českých a iných Rómov, sa vtipy na tému „plyn“ medzi nemeckou dobrou spoločnosťou nenosia.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.

Posledný prejav aténskeho politika a rečníka Perikla hovorí nielen o dôležitosti lídra v demokratickom zriadení, ale aj hodnotách a cnostiach, ktoré by mal mať. Text prinášame ako príspevok k diskusii o stave našej pravice.

Od detstva hráva šach. Keď mal 16 rokov, remízoval s Viktorom Korčnojom. Stal sa šachovým veľmajstrom a vyštudoval filozofiu a teológiu na Karlovej univerzite. V súčasnosti učí na gymnáziu a vedie Sokratov inštitút. Ján Markoš.

V roku 1991 sa Dave Grohl a Nirvana tiesnili v malej dodávke na ceste zo Seattlu do Los Angeles, kde v miestnych štúdiách Sound City mali nahrať svoj druhý album Nevermind.