Napríklad vezieme sa autom po Prievozskej a zrazu vidíme, že dve postavy sú v akomsi zvláštnom tanci. Jeden z aktérov je chvíľu vo vzduchu, chvíľu na zemi. Druhý z nich, ten väčší, je motorom. Roztáča šialené kolo. Nebýva zvykom, že by v tomto ponurom meste ľudia tancovali bláznivé domorodé tance uprostred dňa a na verejnosti. Preto zbystríme. Obraz sa vyčíri a vidíme, že testosterónový nadšenec mastí svoju družku, dáva jej cez „držku“.
Moja žena skríkne: „Zastav!“ no ja ešte chvíľu pokračujem v jazde. Hysterickosť druhého „Zastav!“ mi pritlačí nohu na brzdu. Manželka vybehne a kričí hlasom, aký som nikdy nepočul. Rozrezala by ním kovovú tabuľu. „Necháš ju, ty hajzel! Už volám na teba fízlov!“ vreští a máva telefónom, akože už je s nimi v kontakte. Agresor zmizne v prvom vchode a obeť si cupitá, akoby ju pred chvíľou ani nikto nemangľoval.
Celé to trvalo dvadsať sekúnd a už sme fujazdili kade ľahšie.
„Videl si ho, idiota!“ vrčala ďalej a ja som si pripadal ako zbabelec, ktorý vypleštene sedí v aute a cmúľa cukríčky, pokým jeho žena odkláňa z obežnej dráhy Zeme smrtonosný asteroid.
Pre svoju nečinnosť som však mal rozumové argumenty rokmi cibrenej „nevšímavej otrlosti“: „Veď okolo chodilo množstvo ľudí a nikto nič nepodnikol. Zrejme vedeli, prečo. A čo ak ju bil oprávnene? Načapal ju s milencom, prehajdákala dedičstvo, narobila dlžoby. Čo ak to začala ona? Čo ak bojoval za svoje ideály, vieru, presvedčenie...“
„Vy chlapi len mudrujete, zvažujete za a proti, robíte analýzy a výsledok je taký, že sedíte na zadku a smradíte vo fotelkách, lebo sa bojíte, že by vám dal niekto po papuli.“ povedala a mávla rukou.
Milí priatelia, mala pravdu. Ale tak, ako nemôže každý tancovať balet, nemôže byť každý človek hrdina ani mučeník. Ale je dobré, ak nám má kto nastaviť zrkadlo.
Moja žena skríkne: „Zastav!“ no ja ešte chvíľu pokračujem v jazde. Hysterickosť druhého „Zastav!“ mi pritlačí nohu na brzdu. Manželka vybehne a kričí hlasom, aký som nikdy nepočul. Rozrezala by ním kovovú tabuľu. „Necháš ju, ty hajzel! Už volám na teba fízlov!“ vreští a máva telefónom, akože už je s nimi v kontakte. Agresor zmizne v prvom vchode a obeť si cupitá, akoby ju pred chvíľou ani nikto nemangľoval.
Celé to trvalo dvadsať sekúnd a už sme fujazdili kade ľahšie.
„Videl si ho, idiota!“ vrčala ďalej a ja som si pripadal ako zbabelec, ktorý vypleštene sedí v aute a cmúľa cukríčky, pokým jeho žena odkláňa z obežnej dráhy Zeme smrtonosný asteroid.
Pre svoju nečinnosť som však mal rozumové argumenty rokmi cibrenej „nevšímavej otrlosti“: „Veď okolo chodilo množstvo ľudí a nikto nič nepodnikol. Zrejme vedeli, prečo. A čo ak ju bil oprávnene? Načapal ju s milencom, prehajdákala dedičstvo, narobila dlžoby. Čo ak to začala ona? Čo ak bojoval za svoje ideály, vieru, presvedčenie...“
„Vy chlapi len mudrujete, zvažujete za a proti, robíte analýzy a výsledok je taký, že sedíte na zadku a smradíte vo fotelkách, lebo sa bojíte, že by vám dal niekto po papuli.“ povedala a mávla rukou.
Milí priatelia, mala pravdu. Ale tak, ako nemôže každý tancovať balet, nemôže byť každý človek hrdina ani mučeník. Ale je dobré, ak nám má kto nastaviť zrkadlo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.