Bývajú chvíle, keď stav snenia a stav bdenia nie sú jasne oddelené. Niekedy si aj v spánku či polospánku uvedomujeme, že snívame. Inokedy sa pod nadvládou sna ocitáme aj vtedy, keď sme presvedčení o jasnosti svojho vnímania reality. A bývame až agresívni, ak nám niekto náš sen berie.

Často počúvame alebo čítame vyjadrenia typu: „to nie je pravda, to je mýtus“, „je treba búrať mýty, aby sme poznali pravdu“. Alebo, ako znie populárna kvízová otázka: „Pravda alebo mýtus“? V takomto chápaní sa „mýtus“ rovná omyl, alebo aj lož, zavádzajúce tvrdenie, výmysel, povera, falošná správa, povera. Je v tom však háčik.

Patriarcha Kyril kázal v Moskve o tom, že „vzývanie vedy, technológie a pokroku sú novým pohanstvom a pravoslávna cirkev sa proti tomu aktívne stavia“. Vyznávači vedy, technológie a pokroku z toho môžu mať kopu srandy. Až na to, že ...

Sú naša demokracia a sloboda na tom naozaj tak zle, ako sa niekedy tvrdí? Alebo ide o poplašnú správu, ktorá sama môže naše ústavné systémy rozkolísať a priviesť do krízy? Vieme dostatočne rozpoznávať skutočné hrozby? A vieme, ako im čeliť?

„Vzbura robotov“ nie je veľmi nová téma. A nielen roboti; celá téma zvládania technológií človekom, ktorý si ich sám vytvoril, má už dnes úctyhodnú patinu. Keď som predminulý rok písal pre .týždeň recenziu na obnovené vydanie Čapkovej knihy Továrna na absolutno, s istým údivom som si uvedomil, že text má už sto rokov. A predsa sú tu dnes impulzy, ktoré robia tému znova mladou – a znova, radikálne znepokojivou.

V dnešnom podcaste účinkujú Marína Gálisová, Martin Mojžiš, Tomáš Zálešák, Juraj Petrovič, Štefan Hríb a Eugen Korda.

16. septembra usporiadala občianska organizácia Karpatská platforma diskusiu v priestoroch Bratislavskej Starej radnice, nadväzujúcu na deň 9. septembra, ktorý je v Slovenskej republike pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia. Svoju účasť som si dovolil využiť na krátku reflexiu.

17. septembra 1939 vtrhla Sovietska armáda do východnej časti Poľska na základe tajného dodatku k nemecko-sovietskemu paktu z 23. augusta.

„... spoločnosť, ktorá si zvykla chápať seba samú z hľadiska všeobecne platného cieľa, nemôže stratiť vieru v tento cieľ bez toho, aby upadla do úplného zmätku.“ Leo Strauss: Obec a človek (1964)

Už viackrát som tu kritizoval verejnú nadužívanosť slov ako „hodnoty“, „hodnotové súdy“ a pod. Pokúšal som sa ukázať, že kontaminujú verejnú diskusiu, slúžia alibizmu, zahmlievajú myslenie, ktoré pre svoju jasnosť vyžaduje jasné pojmy. Liezol som vám na nervy? Zdala sa vám téma príliš „akademická“?