isteže, „mýty“ nie sú empiricko-vedné teórie a ako také nemôžu byť „pravdou“ v empirickom zmysle. Ich povaha totiž spôsobuje, že nepodliehajú empirickému testovaniu v zmysle, akým sa testuje napr. odolnosť nejakého materiálu pri určitej teplote, alebo prítomnosť nejakej látky v roztoku. Ak je však nejaké tvrdenie nepravdivé, neznamená to, že je mýtom. A „mýtus“ znamená niečo iné, než prosté presvedčenie o nejakých empirických faktoch, nech už by bolo správne alebo nesprávne.  

Staré kultúry zvykli hovoriť o mýte práve ako o „pravdivom príbehu“, v zmysle Pravdy s veľkým „P“, zakladajúcej platnosť iných, čiastkových právd – teda toho, čo dnes nazývame trebárs „faktami“. (Napríklad to, že sa môžeme hádať o príčinách vypuknutia sedliackych povstaní v Nemecku 16. storočia je možné vďaka tomu, že nejaké dejiny vôbec existujú, že existuje svet, ktorý by mohol aj nebyť, a ľudia, ktorí by mohli aj nebyť.)

Fakty, ktoré poznávame, majú niekde pôvod a k niečomu sa vzťahujú. Majú svoje vzťahy k iným faktom, svoje príčiny a svoje následky.