Peter Sagan je pre cyklistický tím Cannondale doslova božím darom, bez majstra Slovenska by to v súčasnosti bolo len priemerné družstvo. Dokazuje to celá sezóna i práve skončená Tour de France. Manažéri talianskeho zoskupenia si už teraz spokojne mädlia rukami, že sa pred štyrmi rokmi rozhodli angažovať pre mnohých vtedy neznámeho Slováka. Dnes je hviezdou športu na dvoch galuskách, cyklistický svet mu leží pri nohách a súperi ho strážia ako oko v hlave. Nemec Erik Zabel sa už teraz obáva o svoj rekord v počte víťazstiev v bodovacej súťaži na Tour de France. Na prelome storočí si zelený dres po skončení „starej dámy“ obliekol Zabel šesťkrát. Dvadsaťtriročný Sagan ho dnes začína ohrozovať a ešte určite nepovedal posledné slovo.

To, čo predviedla minulý týždeň česká polícia a štátne zastupiteľstvo, bolo odvážne. V každej krajine na svete chce veľkú odvahu od polície, ak má ísť po krku predstaviteľom štátu. Nie minulým, ale súčasným. Tým, ktorí majú práve teraz v rukách všetky nitky moci. Poslať kukláčov v plnej sile do sídla vlády a vyviesť odtiaľ šéfku sekretariátu premiéra (neskôr poslanú do väzby) a vedúceho úradu vlády (neskôr prepusteného) chce dávku odvahy, ktorá musí byť na tunajšie pomery mimoriadna.

Je to nádherná pláž. Dlhá, široká a zdanlivo nekonečná. Okolo majáka na konci pláže na more vyrážajú obrovské lode vrátane mnohých trajektov, čo spájajú Poľsko so Švédskom či Dánskom. Raz by sa tu okolo majáka mohli plaviť lode aj s českou alebo slovenskou vlajkou. Swinoujscie, poľský prístav v ústí Odry, je akýmsi predsunutým stanovišťom ešte omnoho významnejšieho Štetína. Ten mal kedysi pre Československo taký význam, že si Edvard Beneš na Versailleskej mierovej konferencii vymohol, aby tu Československo spoločne s Hamburgom získalo svoje výsostné územie. A po Odre mohli plávať lode z Československa až k moru bez toho, aby ich obťažovali nemecké úrady.

Prvý priamo zvolený český prezident mení svoj úrad zo strážcu pravidiel na protihráča parlamentu. Miloš Zeman je príliš lenivý a nesystematický, než aby menil aj spoločnosť. Napriek tomu má tento vývoj svoje riziká.

Bolo krátko po revolúcii. Federálnym ministrom financií sa stal 48-ročný ekonóm a prognostik Václav Klaus. A po jeho boku stála ambiciózna a elegantná manželka, ktorá mala slovenský pôvod.

Na pravici v Česku je dusno a mnohí sa pýtajú, či Václav Klaus pomôže ODS. Nie, nepomôže. Václav Klaus v čele kandidátky ODS do Európskeho parlamentu by určite pomohol. Pritiahol by euroskeptických voličov mimo ODS, ktorých je v Česku asi 5 percent. V českej, domácej politike však nepomôže. Je na to niekoľko dôvodov.

Mal som veľmi zmiešané pocity, keď som videl, ako si Václav Klaus s Ivanom Gašparovičom vymieňajú najvyššie české a slovenské štátne vyznamenania v brnianskej vile Tugendhat. Niekoľko priateľov mi blahoželalo k tomu, že som vlastne Václavovi Klausovi svojou otázkou najvyššie slovenské vyznamenanie zariadil. Iní, informovanejší, dodávali, že som možno ešte väčšmi zariadil najvyšší český rad Ivanovi Gašparovičovi.

Václav Klaus vyryl do českej politiky a spoločnosti stopu, porovnateľnú s jeho predchodcom. Aj keď planetárnej známosti a prestíži Václava Havla sa nepriblížil, jeho presah mimo Česka bol podstatne dlhší, než je bežné u hláv malých štátov.

Prezidentské volby v České republice patrně vyhraje Karel Schwarzenberg. Jeví se jako větší demokrat než Miloš Zeman a kromě jiného slibuje ukončit husitsky antievropský Klausův experiment, potud je to dobrá zpráva.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.