Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Sú všade okolo nás. Lákajú nás, pokúšajú a nakoniec neodoláme. GPS-ky, tablety, smartfóny, motorky, nožíky, ďalekohľady, počítače, foťáky... No skrátka, všetky tie hračky pre chlapcov, na ktoré má približne 0,001 percenta žien slabosť tiež. A že práve ja musím patriť medzi nich. Že práve ja musím míňať prachy na súpravu nástrojov, aby som sa potom mohla vŕtať v trabante. Že ja sa musím vždy zastaviť pod tými schodmi v auparku, kde maju GPS-ky, len aby som tam strávila pol hodiny a potom odišla naprázdno do obchodu s nožíkmi, plného úchylov v army handrách, obdivujúcich pár vysoko nacenených ostrých čepelí.

Divadelníci majú svoju Divadelnú Nitru či Novú drámu, filmári festival v Bratislave a Trenčianskych Tepliciach. Každý má nejaký festival, dokonca aj politici – len to vždy uvzato volajú samit. A čo my? Chvalabohu, nezostávame bokom.

Naše zdroje zvnútra hnutia mali informáciu, že Zlatica Kušnírová má kandidovať za nich v najbližších parlamentných voľbách.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Maliar maľuje krajinu. Nanáša na plátno vrstvy farieb a snaží sa nimi vyvolať rovnaké alebo podobné optické vnemy, aké máme pri pohľade na skutočnú krajinu. Naozajstné farby prírody sú tu imitované niečím umelým, ale to umelé je často prírodného pôvodu. Vitajte v kolobehu farieb v prírode a umení.

Existujú hudobné prúdy, ktoré nemajú oficiálne pomenovanie, pretože nemajú ani jasne ohraničenú hudobnú formu. Majú iba určitú umeleckú ideu. Neraz však vplývajú na vývoj hudby a môžu z nich vzniknúť nové štýly. Jeden takýto prúd vzniká práve teraz.

Tohtotýždňová ponuka je skutočne pestrá. Nájdete v nej film o úspešnom boxerovi, historický seriál, politickú drámu a nazriete do úchvatných národných parkov. Silné zastúpenie majú príbehy o rodine a rodičovstve. Každý z nich sa však líši, no všetky poukazujú svojim spôsobom na význam rodinných zväzkov.

Slabé výsledky firiem, inflácia, rastúce úroky a vojna na Ukrajine ťahajú európske akcie nadol aj v novom mesiaci.