Hosťami diskusie ktorú organizovala Aliancia Fair Play a moderovala Zuzana Wienk, boli Jana Dubovcová, Marián Leško, Roman Kvasnica a Jozef Vozár.

Hosťami boli: Jana Štúrová, psychologička, Mária Jasenková, detský hospic Plamienok, Péter Hunčík, psychiater

Hosťami boli: Jana Štúrová, psychologička, Mária Jasenková, detský hospic Plamienok, Péter Hunčík, psychiater

Nevím jak ve slovenštině, ale v jazyce českém používáme frázi: „To bylo rozhodnuto jen tak od stolu,“ případně v jiné mutaci „Rozhodnutí padlo někde u zeleného stolu.“

Rímska bazilika Santa Maria degli Angeli e dei Martiri je mimoriadne pôsobivá stavba, zvonka aj vnútri. Stojí neďaleko rímskej hlavnej železničnej stanice Termini, na Námestí republiky, a pri pohľade zvonka si človek nemôže nepovedať: No aha, ako šetrili omietkou, tak nešetrili tehlami...! Vskutku, je to obrovská tehlová stavba pripomínajúca skôr niečo ako... povedzme rímske kúpele... Bingo!! Sú to rímske kúpele. Diokleciánove.

Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Keď vo februári prebiehala v .týždni zaujímavá debata o uzákonení registrovaného partnerstva na Slovensku, písal som tu o pohľade z Česka, kde zákon platí od roku 2006 (.týždeň 9/2014). A teraz prišiel rad na adopciu detí homosexuálnymi pármi. Ach jaj.

Diskusia o sociálnom štáte u nás prebieha dlhé roky. Názory sú jednoznačne vyhranené a vo veľkej miere závisia od zaradenia ich nositeľov na klasickom politickom spektre.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.