Přestože se jmenoval Ivan Martin Jirous, nejznámější byl pod přezdívkou Magor. Devátého listopadu uplynul rok od smrti tohoto velkého básníka, kunsthistorika a kritika, především ale otce našeho undergroundu, a bohužel také mnohaletého vězně bolševických kriminálů.

Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní, ako sa oficiálne nazýva mormónska cirkev, je zvláštne spoločenstvo. Uznávajú Ježiša Krista ako spasiteľa, hlásia sa k Biblii a čo sa týka životného štýlu, patria k najkonzervatívnejším cirkevným komunitám. Vyžaduje sa manželská vernosť, dodržiavanie zákonov, zakazuje sa alkohol aj káva. No práve táto Cirkev bola roky kritizovaná za mnohoženstvo, ktoré povoľovala do roku 1890. Mormóni majú dnes vyše 13 miliónov členov. Vďaka politickému úspechu Mita Romneyho získavajú aj na vážnosti, hoci sami sa spájaniu s republikánskym kandidátom trochu bránia.

Pro vypálení sedmi plastových kuliček z airsoftové pistole na prezidenta Václava Klase v Chrastavě se okamžitě ujalo označení „atentát“, ačkoliv ve skutečnosti bizarní čin Pavla Vondrouše, pokud jde o Klause, není o nic víc atentátem, než byl údajně ten sarajevský v roce 1997.

Reggae je u nás vo všeobecnosti považované za hudbu, ktorá symbolizuje pohodu, slnko, kososové orechy, marihuanu a pláž. No v skutočnosti ide o viac. Príbeh reggae je zároveň príbehom túžby Jamajčanov, dodnes zápasiacich so všetkými neduhmi tretieho sveta – chudobou, násilím a drogami.

Podle pana poslance Marka Bendy (ODS) se římsko-katolická církev „zachovala nesmírně velkoryse“.

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Vládne zmeny druhý dôchodkový pilier síce neodstránia, no obmedzia ho. Ľudia, ktorým zostávajú ešte desaťročia do penzie, by mali rozmýšľať o ďalších „pilieroch“ zabezpečenia na starobu, mimo oficiálneho systému.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

Načo trápiť v tomto teple počítač odvolávaním riaditeľa inštitúcie, ktorá v čase, keď sa ešte volala STV, mala nespočetne veľa zlých šéfov. Lenže Zemková je trochu iný prípad. Okrem Richarda Rybníčka, ktorý odišiel sám, boli všetci vládcovia týchto verejnoprávnych inštitúcií odvolaní, aspoň naoko, zákonne. Už som si zvykol, že po každých voľbách si politici nájdu nejaký dôvod na to, prečo vykopúť riaditeľa a dosadiť tam toho svojho. Lenže pri Zemkovej si nedali ani tú námahu, aby sa ich kopanec apoň tváril ako zákonný.