Turci proti Kurdom Ak má Západ v regióne, kde vyhlásil svetu vojnu Islamský štát, nejakého spojenca, sú ním Kurdi. Na nikoho sa nemôže spoľahnúť viac, nikto nemá funkčnejšiu armádu a cieľ taký spoločný so Západom ako práve Kurdi. Tí však odmietajú zasahovať ďalej za svojimi hranicami, osobitne v centrách ako Mosul. Obávajú sa, že by to ďalej eskalovalo konflikt.

V deň výročia sovietskej okupácie Československa bude mať v bratislavskom kine Lumiére slovenskú premiéru dokument Olgy Sommerovej o Marte Kubišovej.

Už to trvá pár rokov, dosť veľa sa o nich popísalo, na trh sa znova vrátili prípravky určené na špeciálnu starostlivosť o fúzy a bradu a žiadny bicykel nie je dosť starý na to, aby sa vyhodil. Nie zlé na niekoho, kto vlastne nejestvuje.

Idete si tak severným Thajskom alebo južným Vietnamom a zrazu vás upúta čudný sad. Sú v ňom stromy a na nich visia akési povedomo smiešne plody. Spýtate sa na to sprievodcu, ten sa len roztomilo usmeje a dojato zašepká: papája.

V prvom čísle časopisu Mladá tvorba z roku 1964 vyšiel umelecký manifest s názvom Návrat anjelov. Pod ním boli mená troch mladíkov, z ktorých ani jeden vtedy ešte neoslávil 20. narodeniny. Osamelí bežci.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

V novodobých slovenských dejinách vidíme, ako sa ľudia pod vplyvom ideológie stávali bezohľadnými voči iným. Za slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945 to bol nacionalizmus, ktorý umožňoval ľuďom dostať sa k moci a pri nej zbohatnúť. To, že to bolo na úkor iných ľudí, ktorí potom putovali v dobytčích vagónoch preč, im nevadilo.

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.

Tým bilbordom sa v Košiciach nedá vyhnúť. Usmiata tvár Richarda Rašiho a vedľa nej nápis „Spolu meníme Košice“. Úradujúci primátor má veľkú šancu, že tento slogan bude platiť aj po voľbách. Pretože niektoré veci sa v Košiciach nemenia.