Pátram po jedinom prípade švajčiarskeho separatizmu, keď ma zrazu vydesí telefonát z Ukrajiny. Rodina z južnej časti krajiny, s ktorou sa priatelím, žije stovky kilometrov od Krymu a od Donbasu. Ich oblasť sa nespomína v správach, nie sú tam obsadené žiadne úradné budovy, nevztyčujú sa tam ruské zástavy. Práve preto ma ten telefonát z údajne pokojného prostredia zamrazí – na uliciach patrolujú ozbrojenci, neznámi, zakuklení. Jedného drobného podnikateľa na verejnosti zastrelili. Dcéru mojich známych zas práve okradli pri jednej z nespočetných pouličných zátaras maskovaní ľudia bez označenia. Dúfa, že jej poviem pár slov, niečo, čo ju upokojí. Nič mi neprichádza na um.

Bezdomovci v New Yorku by vraj mohli byť starostami iných miest. Niečo na tej vetičke o šikovnosti ľudí v tomto extrémnom prostredí bude. Zaujímavé, ako blízko sú tu bohatí a tí menej solventní. Ilúzia rovnosti je presvedčivá, mixnutá vierou, že človek dokáže všetko, na čo sa zameria.

Mojich slovenských priateľov vždy poteší, keď môžu pozorovať Čechov so zhovievavosťou šikovnejšieho a rýchlejšieho brata. Takže: Povinné zverejňovanie zmlúv, ktoré na Slovensku platí už štvrtý rok, sa v Česku tento týždeň opäť odložilo. Krásna ukážka toho, ako obe krajiny fungujú.

Vrece zemiakov, mačka vo vreci... Ani po volebnom víťazstve Andreja Kisku väčšina komentátorov budúceho prezidenta nešetrí. Akoby voľby s tým obrovským náskokom aj tak vyhral len vďaka Ficovi a mohol gratulovať len a len jemu. Istý bratislavský „arbiter elegantiarum“ dokonca nazval jeho výsledok ako prekvapivý, vzhľadom na jeho „primitívne podnikanie“. Musela som sa zasmiať – známeho experta poznám a viem, že priviedol na mizinu frajerku aj so všetkými jej úsporami a potom ju opustil. No čo, chlapec má charizmu, nemusí primitívne podnikať ako nejaký Kiska... Takmer všade tie cynické, vlažné reakcie. Do mŕtvoly si každý kopne, ale do víťaza?

Vravím si, dnes to nedám, nie, dnes si nezaslúžim, nekúpim ich, aj tak ich zjem celé vrecko naraz a vôbec, je mi to treba? Takto sa zaklínam cestou na trh. Moja pevná vôľa ma však zradí okamžite, ako ich zbadám. Škvarky.

Kameraman Richard Krivda na Febiofeste odpremiéroval dva filmy s Martinom Šulíkom a Viliamom Gruskom, chystá sa točiť s Fedorom Gálom. Už tretí rok robí pre ČT Ostrava Dejiny československého undergroundu. Stojí za kamerou, ale pokojne by mohol byť aj pred ňou.

Keď som bol malý chlapec, zdalo sa mi, že dostať sa na hokejový alebo futbalový Slovan je takmer nemožné. Bolo to z Petržalky ďaleko, až cez most, a stálo to celých päť korún.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

Je tomu takmer šesťdesiatsedem rokov, čo som opustil svoju vlasť. Za celý ten čas ma osud mojej krajiny a môjho národa mnohokrát zaujal, mnohokrát mi kvôli nemu zovrelo srdce.

Najlepšie soundtracky sú tie, ktoré môžu existovať aj bez samotného filmu ako napríklad album Inside Llewyn Davis a to vďaka jeho producentovi T-Bone Burnettovi, držiteľovi prestížnych Grammy a Oscarov.