To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.

Otužilcov som vždy obdivoval a vravel som si, že by som to rád skúsil, ale zároveň som predpokladal, že to chce nejakú špeciálnu prípravu a tréning. Tak som sa otužoval aspoň tak, že na konci každej sprchy som si ju dal studenú. Nie dlho, ale aspoň takú pol minútu, minútu.

Je to smiešne, akým spôsobom ľudia hľadajú za všetkým dôvody. Keď je teplo, je to isto pre globálne otepľovanie, a to sa isto deje kvôli nám, keď je zima, je to preto, že počasie sa zbláznilo, a za to si môžeme tiež, keď je dieťa autistické, je tak isto vinou očkovania, keď má niekto rakovinu pľúc, tak určite vinou cigariet, a pokiaľ nefajčí, tak minimálne vinou toho pasívneho. Ja netvrdím, že neexistuje globálne otepľovanie, ani že sme bez viny. A nie som ani kvalifikovaná na to, aby som s istotou tvrdila, že očkovanie spôsobuje autizmus.

Tentoraz nemohla ísť dovnútra na letisko a pozerať sa, ako odchádza. Tabuľa varuje, že na terminál medzinárodného letiska José Martího môžu ísť iba cestujúci. Svoje zbohom mu povedala pri dverách. Je to už jej druhý syn, ktorý od schválenia imigračnej a cestovnej reformy, čo platí jeden rok, odchádza. Uplynulý rok bol pre ňu, tak ako mnoho ďalších Kubáncov, rokom lúčenia.

Ako prokurátorka riešila najťažšie mafiánske kauzy. Hoci sa jej vyhrážali zabitím, o svojej práci dokáže s nadšením hovoriť celé hodiny. Napriek tomu po štyridsiatich rokoch znechutená odchádza. Eva Mišíková.

U svojich slovenských priateľov cítim zakaždým drobné potešenie, keď môžu nad českým dianím zakrútiť hlavou: Tak toto by sa u nás nestalo. Rád im znovu urobím radosť. Takže – mohol by sa na Slovensku stať príbeh Romana Housku?

Nohavice ma prišité z dvoch vrstiev látky. Má tak dosť priestoru na to, aby mohol z továrne odnášať sušené mlieko. Doteraz nemal žiadny problém, ale z času na čas vymenia niekoho v stráži a on radšej niekoľko dní nič neprenáša. Práca v mliekarenskom komplexe nebola pre neho nikdy profesionálne zaujímavá, ale nemenil by ju za nič na svete. Za to, že je tam balič, si už mohol dovoliť všeličo. Oslavu pre svoju dcéru, novú strechu na dome, motorku, na ktorej jazdí po meste. Má prácu, ktorú mu závidia. Džob, na ktorý stačí šesť tried základnej školy, a predsa po ňom túžia akademici, experti, dokonca aj vedci. Je to totiž miesto, kde sa dá niečo ukradnúť.

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Sú medzi nami ľudia, ktorí sa na svojich profiloch ustavične starajú o chod spoločnosti tak, aby sme my mohli v noci pokojne spať. Sú všade, sledujú všetko a človek má pri nich dojem, že demokracia vôbec nebol zlý nápad. Slacktivisti.