Pred viac ako štyrmi rokmi sa začala v eurozóne kríza, v ktorej sa stretli a vzájomne popreplietali banková kríza, dlhová kríza a kríza konkurencieschopnosti. Jej dramatickú fázu, plnú mimoriadnych bruselských nočných rokovaní, vystriedala fáza relatívneho pokoja. Na jej začiatku stála verbálna a neskôr aj reálna podpora eura zo strany Európskej centrálnej banky. Vlády sa pokúšajú skrotiť rozpočtové deficity, bezprostredný odchod Grécka z eurozóny už nie je na programe dňa, z finančných trhov zmizla nervozita. S predlžovaním obdobia pokoja sa zákonite začali množiť optimistické vyhlásenia o tom, že to najhoršie je za nami. A keď prišli správy o tom, že ekonomiky niektorých krajín opäť zaznamenali mierny rast, reči o konci krízy sa stali súčasťou oficiálnej propagandy.

Nohavice ma prišité z dvoch vrstiev látky. Má tak dosť priestoru na to, aby mohol z továrne odnášať sušené mlieko. Doteraz nemal žiadny problém, ale z času na čas vymenia niekoho v stráži a on radšej niekoľko dní nič neprenáša. Práca v mliekarenskom komplexe nebola pre neho nikdy profesionálne zaujímavá, ale nemenil by ju za nič na svete. Za to, že je tam balič, si už mohol dovoliť všeličo. Oslavu pre svoju dcéru, novú strechu na dome, motorku, na ktorej jazdí po meste. Má prácu, ktorú mu závidia. Džob, na ktorý stačí šesť tried základnej školy, a predsa po ňom túžia akademici, experti, dokonca aj vedci. Je to totiž miesto, kde sa dá niečo ukradnúť.

Pred sedemdesiatimi rokmi sa spojenecké vojská vylodili v Normandii, aby otvorili západný front druhej svetovej vojny proti fašistickému Nemecku. Tento deň D zaznamenal slovom aj obrazom najslávnejší vojnový fotograf všetkých čias Robert Capa.

D-Day! Minulý týždeň si spojenci z čias druhej svetovej vojny pripomínali 70. výročie vylodenia v Normandii, Dňa D. Deň D, 6.jún 1944, zmenil svet a smerovanie dejín. Bol to začiatok spojeneckej ofenzívy voči nacistickému Nemecku, ktorá napokon vyvrcholila jeho porážkou, a zároveň najväčší obojživelný útok v dejinách vojenstva.

Keď myslím na Moskvu, vždy si predstavím obrovskú sieť metra. Je to najčastejší dopravný prostriedok, ktorým cestujem, a je to aj skvelý obraz toho, čo sa práve v meste deje. Metro je v špičke rušné rovnako ako cesty nad ním. Občas nemám na výber a musím poriadne zabojovať, aby ma dav nestiahol tam, kam nechcem ísť. Napríklad späť do práce, z ktorej práve odchádzam.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

Najzaujímavejšia politická otázka týchto dní je psychologická: čo sa teraz deje v hlave Roberta Fica? To, čo premiér pre seba osobne vyvodí z potupnej prehry, určí podobu slovenskej politiky.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.

Hoci sa Carmen (van Walraven-de Rue), Marta (Walraven) a Tamara (Vicenová) už z princípu nikdy nemôžu stretnúť, sledovať ich rozhovor by bolo nesmierne zaujímavé. Sú totiž tou istou osobou. Dcérou mafiána, vdovou po mafiánovi, mafiánkou z donútenia, popritom milujúcou zodpovednou matkou, ktorá sa stala obeťou veľmi nešťastných okolností.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.