Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trošku rozmazaný deň

.robert Capa .časopis .fototéma

Pred sedemdesiatimi rokmi sa spojenecké vojská vylodili v Normandii, aby otvorili západný front druhej svetovej vojny proti fašistickému Nemecku. Tento deň D zaznamenal slovom aj obrazom najslávnejší vojnový fotograf všetkých čias Robert Capa.

Raz za rok, zväčša niekedy v apríli, každá židovská rodina slávi Pesach, po anglicky Passover, židovský Deň vďakyvzdania. Oslava Pesachu prebieha podľa dobre známych pravidiel Vďakyvzdania, jediným rozdielom je to, že na Pesachovom stole je všetko vrátane moriaka. Deti veľmi starého sveta preto po večeri bolí brucho viac než deti z úplne nového sveta.
Keď je nenávratne po večeri, otec si rozopne gombík na košeli a zapáli si päťcentovú cigaru. V kľúčovom momente najmladší zo synov – robil som to celé roky – vstane a položí otcovi otázku v slávnostnej hebrejčine: „V čom sa tento deň líši od všetkých ostatných dní?” Otec vtedy s veľkou chuťou porozpráva príbeh o tom, ako pred tisíckami rokov v Egypte anjel skazy preskočil prvorodených synov vyvoleného národa a ako ich následne generál Mojžiš previedol suchou nohou cez Červené more.
Pohania a Židia, ktorí prekročili Anglický kanál šiesteho júna 1944 a veľmi mokrou nohou vstúpili na pláž „Easy Red” v Normandii, by mali – raz za rok, vždy v tento deň – oslavovať Deň prekročenia čiže Crossover Day. Ich deti po tom, ako dojedia proviantné konzervy, by sa svojich otcov mali opýtať: „V čom sa tento deň líši od všetkých ostatných dní?” Ja by som odpovedal asi takto:

.prípravy na výlet a nová tajná zbraň
Muži, ktorí boli odsúdení na to, aby strávili jar na francúzskych plážach, boli zhromaždení do obrovských koncentračných táborov na juhovýchodnom pobreží Anglicka. Tábory boli oplotené ostnatým drôtom a vo chvíli, keď ste do nich vošli, už ste boli na polceste Kanála.
V táboroch sme boli na náš výlet pripravovaní. Platné dolárové a librové bankovky sme museli vymeniť za „invázne franky”, vytlačené na tenkom papieri. Dostali sme dlhý zoznam vecí, ktoré má mať slušný návštevník oblečené na francúzskych plážach v sezóne 1944. K tomu sme ešte dostali knižku, z ktorej sme sa dozvedeli, ako sa správať k domorodcom a ako s nimi rozprávať. „Bonjour, monsieur, nous sommes les amis americains.” Tak sme mali oslovovať mužov. „Bonjour, mademoiselle, voulez-vous faire une promenade avec moi?” Takto zase dievčatá. Prvá veta znamenala „Pane, nestrieľajte na mňa,” druhá mohla znamenať čokoľvek.
Boli tam aj ďalšie návrhy na to, ako zaobchádzať s obyvateľmi inej krajiny, ktorí nás mali – z nejakého dôvodu – vo veľkom množstve čakať na plážach. Tie obsahovali užitočné nemecké frázy, ktoré sľubovali cigarety, teplé kúpele a všelijaké ďalšie príjemnosti, ktoré sme mali ponúkať, ak sa nám bezpodmienečne vzdajú. Bolo to skvelé čítanie.
Každý kus nášho odevu musel byť plynovzdorný, vodovzdorný a maskovaný vo farbách našej cieľovej krajiny. Takto vybavení sme čakali na deň „D”.
Všetci sme trpeli zvláštnou chorobou, zvanou „obojživelnosť”. Obojživelné vojsko znamenalo len jedno: budeme nešťastní vo vode predtým, než budeme nešťastní na brehu. Všetci bez výnimky. Jediný tvor, ktorý je obojživeľný a zároveň šťastný je aligátor. Chorobná obojživelnosť mala rôzne stupne: tí, ktorí sa mali dostať na pláž ako prví, ňou trpeli najviac.
Prístav vo Weymouthe prežíval šťastné časy. Krížniky, bojové lode, invázne člny, lode s mužstvom aj s materiálom boli úplne premiešané. Vo vzduchu viseli strážne balóny, budúci turisti sa pred výletom do Francúzska opaľovali na palubách lodí a lenivo sledovali obrovské hračky, ktoré nakladali na lode. Optimista by to všetko považoval za novú tajnú zbraň, teda aspoň zdiaľky.

.plánovači, hráči a pisatelia listov
Obyvatelia mojej lode, USS Chase, sa delili do troch kategórií: plánovači, hráči a pisatelia listov na rozlúčku. Hráči sa na hornej palube tlačili okolo hracích kociek a vykladali na stôl tisíce dolárov. Autori listov na rozlúčku sa skrývali po rohoch a formovali krásne vety o tom, že svoje obľúbené pušky zanechávajú mladším bratom a zvyšok majetku rodine. Čo sa plánovačov týka, tí boli dole v telocvični, ležali na bruchách na gumovom koberci, na ktorom boli zmenšené modely každého domu, každého stromu na francúzskom pobreží. Velitelia čiat hľadali cestu medzi gumenými dedinami, skrývali sa za gumenými stromami a v gumených záhyboch koberca.
Mali sme aj maličké modely každej lode a na stenách boli tabuľky s názvami pláží a sektorov: „Fox Green”, „Easy Read” a ďalšie, všetky boli súčasťou pláže „Omaha”. Veliteľ námorníctva a jeho štáb posunovali lodičky smerom k plážam, nakresleným na stenách. Posunovali ich majstrovsky. Čím viac som sledoval tých omedailovaných džentlmenov, hrajúcich sa s lodičkami, tým viac ma napĺňala dôvera.
Sledoval som dianie v telocvični viac než len zo slušnosti. USS Chase bola materskou loďou, ktorá niesla veľa inváznych člnov, a tie mala vypustiť 10 míľ od francúzskeho pobrežia. Bolo to ako sledovať dostihové kone desať minút pred štartom. O päť minút sa budú skladať stávky.
Na jednej strane vyzerali ciele Skupiny B zaujímavo a staviť na ne bolo stávkou na istotu. Na druhej strane Skupinu E som poznal veľmi dobre a reportáž, ktorú som o nich spravil na Sicílii, bola jedna z mojich najlepších. Práve som sa rozhodoval medzi Skupinou B a E, keď mi plukovník Taylor, veliteľ 16. pešieho pluku 1. divízie, ktorý mal viesť útok, prezradil, že velenie regimentu bude postupovať tesne za prvými vlnami pechoty. Ak by som išiel s ním, neušla by sa mi samotná akcia a pritom by som bol o trochu viac v bezpečí. To vyzeralo veľmi dobre: stavil by som sa dva ku jednej na to, že ešte aj večer budem živý.
V tejto chvíli by ma môj syn prerušil. „Aký je rozdiel medzi vojnovým korešpondentom a inými mužmi v uniformách?” spýtal by sa. Odpovedal by som mu, že vojnový korešpondent dostáva viac pijatiky, viac báb, je lepšie platený a má viac slobody než vojak – v tejto chvíli si napríklad môže vybrať, kde bude pôsobiť, pričom nebude označený za zbabelca a následne nebude popravený, ak sa z boja stiahne. Vojnový korešpondent má svoju stávku – teda svoj život – vo svojich rukách a môže ju staviť na ktoréhokoľvek koňa, alebo si ju môže v poslednej minúte ukryť do vrecka.
Ja som hráč. Rozhodol som sa ísť so Skupinou E v prvej vlne.
Len čo som sa tak rozhodol, začal som samého seba presviedčať, že invázia bude ľahkým prielomom a že všetky tie reči o „nepreniknuteľnej západnej stene” boli len nemeckou propagandou. Vyšiel som na palubu a pozeral som sa na anglické pobrežie miznúce v diaľke. Slabozelený prísvit vzďaľujúceho sa ostrova sa dotkol môjho citlivého miesta a pridal som sa k húfu autorov listov na rozlúčku. Bratovi odkazujem lyžiarky a matka môže pozvať niekoho z Anglicka, aby s ňou býval. Bolo to nechutné a list som nikdy neposlal. Zložil som ho a zasunul do vrecka na košeli.

.najelegantnejší invázista zo všetkých
O druhej v noci reproduktory na lodi prerušili náš poker, svoje vodovzdorné peniaze sme si zastrčili do vodovzdorných opaskov a náhle sme si uvedomili, že To je už tu.
Na hlavu mi dali plynovú masku a nafukovaciu záchrannú vestu, zavesili na mňa lopatku a nejaké ďalšie zariadenia, svoj veľmi drahý pršiplášť značky Burberry som si prehodil cez plece. Bol som najelegantnejší invázista zo všetkých. Predinvázne raňajky sa podávali o tretej. Čašníci na USS Chase mali vyžehlené biele saká a nosili nám teplé koláče, párky, vajcia a kávu s neobvyklým nasadením a slušnosťou. Ale predinvázne žalúdky boli zaneprázdnené, a tak väčšina z ich dobre mieneného snaženia zostala na tanieroch.
O štvrtej sme sa zhromaždili na otvorenej palube. Invázne člny sa hojdali na žeriavoch, pripravené na spustenie na hladinu. Čakajúc na prvý lúč svetla, dvetisíc mužov stálo v úplnej tichosti. Nech už mysleli na čokoľvek, bola to v istom zmysle modlitba.
Aj ja som stál veľmi ticho. Rozmýšľal som tak trochu o všetkom, o zelených poliach, o ružových oblakoch, o pasúcich sa ovciach, o všetkom dobrom, čo som zažil a veľa aj o mojich najlepších fotografiách. Nikto z nás nebol vôbec netrpezlivý a pokojne by sme takto boli stáli v tme aj veľmi dlhý čas. Ale slnko nemohlo vedieť, že tento deň bol iný, než všetky ostatné dni a vyšlo tak ako vždy. Tí z prvej vlny naskočili do svojich člnov a tie boli ako na pomalom výťahu spúšťané na vodu. More bolo nepokojné a my sme boli mokrí ešte predtým, než sa naše člny odrazili od materskej lode. Už bolo jasné, že generál Eisenhower neprevedie svoj ľud cez Kanál suchou nohou a ani ničím iným suchým.
Muži začali okamžite dáviť. Ale toto bola slušná a veľmi dobre pripravená invázia, a tak boli na ten účel zabezpečené papierové vrecká. Čoskoro vracanie prestalo. Zdalo sa mi, že sa tento deň stane otcom aj matkou všetkých Dní D.
Pobrežie Normandie bolo stále ešte na míle vzdialené, keď naše uši neomylne zaregistrovali zvuky streľby. Schúlili sme sa do vody na dne člna a prestali sme hľadieť na približujúce sa pobrežie. Prvý prázdny čln, ktorý už vyložil svojich vojakov na pláži, sa vracal na USS Chase, čierny kormidelník nás zdravil šťastným úsmevom a víťazným Véčkom. Už bolo dosť svetla na to, aby som začal fotografovať, a tak som vybral moju prvú kameru Contax z jej vodovzdorného obalu. Ploché dno nášho člna narazilo na francúzsku zem. Kormidelník otvoril oceľový predok člna a tam, medzi grotesknými oceľovými protiinváznymi zábranami, trčiacimi z vody, sa objavila tenká čiara pobrežia pokrytá dymom – naša Európa, pláž „Easy Red”.

.kopanec do zadku a francúzska pláž
Moje krásne Francúzsko vyzeralo škaredo a neatraktívne, nemecké guľomety vypľúvajúce guľky okolo člna dokonale pokazili čaro môjho návratu. Muži z môjho člna skákali do vody. Boli po pás vo vode, s oceľovými zábranami a zadymenou plážou v pozadí – pre fotografa to bolo výborné. Na chvíľu som sa zastavil a zo zadnej časti člna som urobil svoju prvú fotografiu invázie. Kormidelník, ktorý chcel, pochopiteľne, čím skôr zmiznúť z tohto pekla, si moje fotografovanie vysvetlil ako váhanie a pomohol mojej zdanlivej nerozhodnosti presne miereným kopancom do zadku. Voda bola studená, pláž vzdialená nejakých sto yardov. Guľky vŕtali diery do vody okolo mňa a ja som sa dotackal k prvej protiinváznej zábrane.
Nejaký vojak sa tam dostal v tom istom čase a chvíľu sme sa tam spolu skrývali. Zložil zo svojej pušky vodovzdornú ochranu a bez veľkého mierenia začal strieľať na pláž. Zvuk jeho pušky mu dodal odvahu na to, aby vykročil dopredu a zanechal zábranu pre mňa. Mal som trochu viac miesta a cítil som sa dostatočne bezpečný na to, aby som mohol fotografovať vojakov, ktorí sa skrývali podobne ako ja. Bolo stále príliš skoro a príliš sivo na dobré obrázky, ale sivá voda a sivá obloha mi umožnili zachytiť malé postavičky, zašité za Hitlerovými surealistickými protiinváznymi zábranami veľmi efektne.
Dokončil som fotografovanie a ucítil som chlad morskej vody v nohaviciach. Pokúsil som sa vystúpiť spoza oceľovej tyče, ale guľky ma za ňu vždy znovu zahnali. Päťdesiat yardov predo mnou stál náš polozhorený obojživelný tank a ten mi poskytol ďalší úkryt. Využil som ho. Elegantný pršiplášť, ktorý visel na mojom pleci, nemal veľkú budúcnosť. Odhodil som ho a vyrazil som k tanku. Dosiahol som ho, okolo mňa plávali mŕtve telá. Urobil som zopár fotiek a naberal odvahu na beh na pláž.
V tej chvíli už Nemci hrali na všetkých svojich nástrojoch a medzi granátmi a guľkami som nevidel nič, čo by blokovalo posledné metre medzi mnou a plážou. Tak som stál za tankom a opakoval som si vetu zo španielskej občianskej vojny: „Es una cosa muy seria. Es una cosa muy seria.” Toto je vážne.
Dvíhal sa príliv a voda dosahovala už môj list na rozlúčku v mojom náprsnom vrecku. Za ľudskou bariérou z posledných dvoch vojakov som došiel na pláž. Ľahol som si na ňu a perami som sa dotýkal francúzskej pôdy. Nemal som chuť bozkať ju.
Úryvok je z autorovej knihy Slightly  Out  of  Focus  (Trošku rozostrené), Henry Holt and Co., New York, 1947. Text je redakčne upravený.
Robert Capa/
Narodil sa v roku 1913 v Budapešti ako Endre Ernő Friedmann do maďarskej židovskej rodiny. Študoval na gymnáziu v Budapešti, kde mal prezývku Cápa (Žralok). V Berlíne študoval politológiu. Keď nacisti začali v Nemecku zaťahovať slučku, v roku 1933 odišiel do Paríža, kde stretol svoju múzu, fotografku a obrazovú editorku Gerdu Taro. Friedmann sa chcel presadiť ako fotograf, vzdal sa svojho mena a spolu s priateľkou si vymyslel novú identitu. Začal si hovoriť Robert Capa a v parížskych kruhoch sa vydával za slávneho amerického fotografa. Jeho prvou známou fotografiou bola snímka zo španielskej občianskej vojny, kde zachytil umierajúceho dobrovoľníka. Počas 2. svetovej vojny priniesol fotografie z vylodenia na Sicílii, v Normandii, z oslobodenia Paríža a bol aj pri ofenzíve v Ardenách. Vojnu nenávidel, jeden čas fotil najmä civilné snímky a písal cestopisy. V roku 1954 ho zlákala ponuka časopisu Life, aby pokryl indočínsky konflikt. Vo vietnamskej provincii Thai Binh stúpil na mínu a zomrel. Dnes je považovaný za najslávnejšieho vojnového fotografa všetkých čias. V roku 1947 spoluzaložil agentúru Magnum. Počas svojho života bol celebritou, chodil aj s hollywoodskou herečkou Ingrid Bergmanovou. Ernest Hemingway o ňom vyhlásil: „Capa hovorí siedmimi jazykmi. Každým zle.”

.jedenásť statočných
Počas invázie spojencov v Normandii sa Robert Capa vylodil s americkými vojakmi na pláži Omaha. Bolo to najkrvavejšie miesto bojov, kde v ten deň D zahynulo 3 000 vojakov. Dňa 6. júna 1944 ráno vyskočil z vyloďovacieho člna, v sprche nemeckých guliek spravil 106 obrázkov a vrátil sa späť do Anglicka, kde filmy odovzdal časopisu Life. Asistent, išlo asi o 15-ročného Dennisa Banksa, spravil chybu a počas sušenia filmov ich takmer všetky spálil. Len 11 záberov sa podarilo zachrániť, aj tie sa tou chybou trošku rozmazali. Dostali názov The Magnificent Eleven (Jedenásť statočných). Uverejnené fotografie sú z tejto série. Dodnes sa vedú spory okolo totožnosti amerického vojaka, ležiaceho vo vode na brehu mora. Zdá sa, že mužom z fotografie je Huston Riley. Fotograf mu vraj počas bojov pomohol vytiahnuť sa z vody. Tieto Capove snímky inšpirovali režiséra Stevena Spielberga počas nakrúcania slávnej bojovej scény z filmu Zachráňte vojaka Ryana. Na fotografii nižšie je Robert Capa na torpédoborci počas príprav na vylodenie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite