Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.

Reggae je u nás vo všeobecnosti považované za hudbu, ktorá symbolizuje pohodu, slnko, kososové orechy, marihuanu a pláž. No v skutočnosti ide o viac. Príbeh reggae je zároveň príbehom túžby Jamajčanov, dodnes zápasiacich so všetkými neduhmi tretieho sveta – chudobou, násilím a drogami.

Pri treťom ročníku ešte festival nie je možné prirovnávať k archívnemu vínu. Ide skôr o bobuľový výber z mladého vína s atraktívnym buketom.

Pamätáte sa ešte, čím všetkým ste chceli byť ako dieťa? A ako to dopadlo? Nechceli by ste si vyskúšať niečo nové aspoň na chvíľu? Obetujte tridsať dní svojho života a pokúste sa v ňom aspoň jeden zvyk zmeniť.

Ján Švancara st.: Myjavské piesne. (Nikdy nevydaný album)

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Keď sa najbližšie zastavíte pred klenotníckym výkladom Tiffanyho alebo Cartiera, aby ste obdivovali jemne vybrúsený smaragd, existuje vysoká pravdepodobnosť, že pôjde o výsledok indickej remeselnej zručnosti.

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

keď sme sa prvýkrát stretli, a ja som Vás pozval do Lampy, prišli ste mi ako normálny človek. Žiadna póza, žiadny odstup daný funkciou. Dnes, keď Vás chcú odvolať, vidím, že práve toto je Váš problém.