O vzniku a prvých dňoch Verejnosti proti násiliu hovorí Fedor Gál. Celý rozhovor, ktorý je ešte aj o mnohom inom a zaujímavom, si môžete prečítať v aktuálnom čísle tlačeného .týždňa.

Pražské Staromestské námestie (cca 9 000 štvorcových metrov) a približne kilometer okolo neho je zvláštny kus zeme. Príjemná írska krčma so slovensko-americko-írsko-ukrajinsko-českým – vždy milým – personálom hneď vedľa Husovej sochy. Okolo Týnskeho chrámu sa dá doputovať do lacnej literárnej kaviarne a indickej reštaurácie, kam chodia študáci z okolitých (troch) fakúlt. Vedľa národná galéria a komplex (Ungelt) reštaurácií, barov, hotel, ktorý po revolúcii developoval M. G., Žilinčan, ktorý emigroval za komunizmu ako 15-ročný do USA.

Juraj Hammer býva v luxusnom starobinci neďaleko Tel Avivu. Rozprával mi o tom, že v príbehu úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu je rola prvého preceňovaná a druhého nedoceňovaná. Možno z neho hovoril pocit príbuzenstva s Wetzlerovou rodinou. Artur Klein, bývalý partizán zo Slovenského národného povstania, ťahá na deväťdesiatku a je jeden z tých, ktorí v apríli 1944 prijímali v Žiline Vrbu s Wetzlerom. Povedal približne toto: „Dali sme im nejaké peniaze a požiadali ich, nech nešíria paniku.“ Keď som zdvihol obočie, dodal: „O tých časoch môžu rozprávať iba tí, ktorí to prežili.“

Prvé programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu (vtedy ešte občianskej iniciatívy) a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov bolo publikované 25. novembra 1989. Malo dvanásť bodov, niektoré boli splnené. Napríklad parlament je skutočne parlamentom slovenského národa (a zrkadlom jeho tváre), podnikať sa skutočne môže, podobne ako zhromažďovať, spolčovať, slobodne cestovať, vedúca úloha Komunistickej strany neexistuje a podobne. Niektoré naplnené neboli, najmä nestrannosť súdov, odluka cirkvi od štátu.

Ako adept spoločenských vied som vyznával teóriu systémov. Všetko sa jej optikou javilo ako uchopiteľná a pochopiteľná štruktúra. Akurát jej dramatické zmeny sa vymykali z rámca uchopiteľnosti a pochopiteľnosti. Slovo kybernetika vtedy začínalo byť povolené aj u nás, asi o desať rokov neskôr ako v slobodnom svete, a vedeli sme, čo ten Wiener myslel rovnováhou – nehybnosť, koniec, smrť. Hovorím o rokoch šesťdesiatych.

Na Febiofeste mal premiéru dokumentárny film Arnolda Kojnoka Lyrik o Jánovi Mlynárikovi, ktorý ako prvý v Československu napísal kriticky o odsune sudetských Nemcov.

Najprv, aby bolo jasné, o čom nehovorím: nehovorím o nedemokratických režimoch, kde sú ľudia akurát rukojemníkmi moci. Nehovorím ani o zločincoch a zločineckých klanoch, ktoré tak rady využívajú výhody demokracie. A nehovorím ani o korupcii, ktorá sa stala súčasťou našej každodennosti. Napríklad taký remeselník, ktorý mi príde opraviť záchod. Po dobre vykonanej práci si pri káve ponadávame na skorumpovaných politikov, a potom sa ma opýta, či mu zaplatím v hotovosti a bez faktúry, aby som ušetril na DPH. A už v tom ideme obaja.

Po smutnom volebnom výsledku v bystrickej župe sa vyrojilo množstvo komentárov, podľa ktorých za to môžu štandardné politické strany. A prišlo aj na ahistorické výroky.

Keď príde november, opäť musí verejne spomínať, ako to bolo v osemdesiatom deviatom. Vie, že je čoraz ťažšie vysvetľovať mladým ľuďom, čo sa vtedy stalo. No nežije iba spomienkami, pracuje na niekoľkých vzrušujúcich projektoch, ktoré by rád dokončil. Fedor Gál.