Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Danubius, Lyrik, Mlynárik

.časopis .film

Na Febiofeste mal premiéru dokumentárny film Arnolda Kojnoka Lyrik o Jánovi Mlynárikovi, ktorý ako prvý v Československu napísal kriticky o odsune sudetských Nemcov.

„Arnold, odídem do večnosti. Tak ešte rob, čo môžeš. Snaž sa!” Tieto slová hovorí Ján Mlynárik na jednom z posledných záberov filmu. Sedí pred televízorom a komentuje politikov na obrazovke. Voči Václavovi Havlovi je kritický, no jeho pomenovanie Václava Klausa a Vladimíra Mečiara bolo nutné vypípať. Hoci už je zjavne fyzicky slabý, jeho úsudky sú presné, jeho hlas je silný, oči pod hustým obočím sa stále na svet dívajú s vážnosťou a ostrosťou.
Ján Mlynárik patrí, podobne ako Dominik Tatarka alebo Juraj Špitzer, k slovenským intelektuálom, v ktorých živote sa zrkadlia všetky rozpory minulého storočia. A ako obidvaja menovaní, aj Ján Mlynárik sa s nimi dokázal statočne vyrovnať. Narodil sa v roku 1933 vo Fiľakove, no za svoju rodnú obec považuje Zelené. Tam vyrastal v skromných pomeroch – vo filme spomína, že boli dni, keď matka nemala čo položiť na stôl. Otec bol kováč, čo bolo podľa Mlynárika povolanie, ktoré bolo na spoločenskom rebríčku vtedajšieho slovenského vidieka na úrovni pastierov. Preto nie div, že sa mladý Ján stal komunistom. Vyštudoval históriu na pražskej Karlovej univerzite, aktívne a s nadšením sa zúčastnil Stavieb mládeže, no veľmi rýchlo sa pridal k reformnému prúdu v komunistickej strane. Po auguste 1968 odmietol označiť sovietsku okupáciu za „bratskú pomoc” a zo strany bol vylúčený. Následne bol ako „historik s nepriateľským postojom voči socializmu” vyhodený z VŠMU, kde v tom čase učil, presťahoval sa do Prahy a našiel si zamestnanie ako kulisák Národného divadla. V januári 1977 pracoval ako „víkendový kurič” v pražskej kaviarni Slávia. Práve tu ako jeden z úplne prvých signatárov podpísal Chartu 77. Práve, keď vyhlásenie Charty podpisoval, prišiel do kaviarne Dominik Tatarka. „Prečítaj si to, kým ja priložím do kotla,” spomína vo filme Ján Mlynárik. Keď sa vrátil z kotolne, pod vyhlásením Charty bolo už aj Tatarkovo meno.
Ešte koncom päťdesiatych rokov si Mlynárikovci kúpili chatu v malej dedine neďaleko česko-nemeckých hraníc. Práve tam, v krajine opustenej vyhnanými sudetskými Nemcami, si uvedomil, akého zločinu sa na svojich spoluobčanoch Česi po vojne dopustili. Odvtedy sa tejto téme venoval a koncom sedemdesiatych rokov ako úplne prvý československý historik o tom napísal kritickú esej. Vyšla pod pseudonymom Danubius v exilovom časopis Svědectví, ktorý vydával Pavel Tigrid v Paríži. Už po podpise Charty založila ŠtB proti nemu spis, (pridelili mu krycie meno Lyrik), po tom, ako polícia zachytila zásielku jeho textov do zahraničia, bol zadržaný a dva týždne strávil v ruzynskej väznici. Po prepustení emigroval do Nemecka, pracoval v Slobodnej Európe, do Československa sa vrátil po Novembri, stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia a až do svojej smrti v roku 2012 sa venoval histórii.
Arnold Kojnok vo svojom filme pristupuje k Jánovi Mlynárikovi s citom a s úctou. Necháva ho spomínať (Ján Mlynárik hovorí aj po rokoch, strávených v Česku a v Nemecku krásnou novohradskou slovenčinou), jeho slová ilustruje dobovými zábermi. Na svojho priateľa spomína Petr Pithart, Jiřina Šiklová, Miroslav Kusý či Fedor Gál. O otcovi rozpráva výtvarník Ján Mlynárik mladší. Výsluchy a väzenie chápal Ján Mlynárik ako „spravodlivý trest” za to, že sám v minulosti pomáhal budovať režim, ktorý obmedzuje ľudskú slobodu. „Jano byl lojální k českému národu a udělal pro něj tu nejtěžší službu, na kterou si nikdo netroufl,” hovorí Petr Pithart a má na mysli jeho zásadný postoj k povojnovému odsunu Nemcov.
Pre Mlynárikovcov boli dôležité rieky. Pre otca to bol Ipeľ, pre syna to je Vltava. Neustále plynutie uprostred pokojnej krajiny. Do záberov z pohrebu znie smutná pieseň Psích vojákov. A potom rieka. Zelené a Praha. A vnuci Jána Mlynárika, ktorí si ako veľké cennosti do kufríka ukladajú papiere z archívu starého otca.

Film Lyrik si budete môcť čoskoro pozrieť na internetovej stránke .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite