Americká federálna vláda opäť funguje, na úľavu však nie je čas. Hlboké rozpory na politickej scéne sa ukázali vo veľmi neestetickej nahote. Obamacare štartuje od 1. októbra a ešte stále nenaštartovala. Hlavné politické strany sa škriepia a voliči ich majú plné zuby.

Pred sedemdesiatimi rokmi sa spojenecké vojská vylodili v Normandii, aby otvorili západný front druhej svetovej vojny proti fašistickému Nemecku. Tento deň D zaznamenal slovom aj obrazom najslávnejší vojnový fotograf všetkých čias Robert Capa.

D-Day! Minulý týždeň si spojenci z čias druhej svetovej vojny pripomínali 70. výročie vylodenia v Normandii, Dňa D. Deň D, 6.jún 1944, zmenil svet a smerovanie dejín. Bol to začiatok spojeneckej ofenzívy voči nacistickému Nemecku, ktorá napokon vyvrcholila jeho porážkou, a zároveň najväčší obojživelný útok v dejinách vojenstva.

Nie je to veľké, dymí to a považuje sa to za súčasť samostatnej kultúry. Nie tej našej, ale pomaly sa udomácňuje aj u nás. A to aj napriek tomu, že názory na túto vec sú rôzne, často kontroverzné. Vodná fajka.

A znovu Orbán? V nedeľu 6. apríla v Maďarsku prebehli parlamentné voľby. Výsledky v čase uzávierky známe neboli, nepredpokladalo sa však, že sa budú výrazne líšiť od prieskumov verejnej mienky. Tie prisudzovali víťazstvo strane premiéra Viktora Orbána Fidesz, ktorá v nich dosahovala vyše 30 percent. Ľavicová strana Jednota dostávala ani nie 20 percent.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.

Väčšia hanba, ako dusná aféra okolo ceny Malina ani nemôže byť. Zaslúžila by si zápis do Guinessovej knihy rekordov v plazení. A to ani nepoznáme pikantérie zo zákulisia. Stalo sa u nás, na Slovensku: Novinári cenu Malina, antiosobnosť roka, udelili Erikovi Tomášovi, hovorcovi Úradu vlády, čím vznikol v Rade Asociácie hovorcov, ktorá cenu udeľuje, taký plazivý mrak strachu a predposratosti, (podľa tlače atmosféra zvláštnych telefonátov, hádok, vyhrážok o odstupovaní sponzorov od akcie), že porotcovia celú cenu radšej zrušili. Nič nebude!

V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).