Po mesiacoch otáľania sa má bývalý premiér Fico sťahovať z bytu, ktorý vlastní odsúdený podvodník Ladislav Bašternák.

Predstavte si, že ste v Paríži. Ak v srdci mesta chcete nájsť jedno neobyčajne pokojné miesto, zájdite do Rodinovho múzea. Veľký francúzsky sochár vytvoril z mramoru diela, do ktorých akoby tajomne zakomponoval pohyb.

Ján Papuga je úspešný riaditeľ základnej školy, aktívny kritik školstva na Slovensku, ktorý otvorene hovorí o tom, aké praktiky voči nemu uplatnila Štátna školská inšpekcia, ako ho za jeho prácu chcú odvolať z funkcie a ako by sme sa nemali báť hovoriť pravdu.

Minimálna dávka nadšenia, strata viery v ideály slobody, porozumenia a tolerancie, osobné rozčarovania a bizarný tabuľový boj „demokratov“ a „nedemokratov“. Tak vyzerá november v Liptove.

Sme zvláštna krajina. Každému kroku dopredu akoby u nás muselo predchádzať zlyhanie, každej reforme boj o prežitie slobody, každému športovému úspechu dusná atmosféra. Ako teraz, v Afrike.

Stretnete sa s nimi všade. V každom menšom či väčšom iránskom meste sa na vás budú z plagátov, letákov, kresieb či obrovských mozaík na budovách pozerať tváre mladých mužov, ktorí opustili svoje domovy a vyrazili do samovražedného boja proti irackému susedovi.

Sadám si do auta po prílete z Londýna. Správy. Hlas najsilnejšieho muža krajiny „…vyhlásenia považujeme za hrubý útok proti integrite SR… ide o rozbíjanie SR a základných elementov jej štátnosti…" Začal som sa báť.

...hrob, kde je tvoje víťazstvo? Rečnícka otázka, ktorú si položil apoštol Pavel vo svojej biblickej epištole Korinťanom navodzuje odpoveď, že smrtka s kosou nemá a nebude mať posledné slovo. Väčšina kresťanov v to dúfa, Johnny Cash bol o tom v posledných mesiacoch svojho života presvedčený.

František Mikloško je posledný mohykán epištolárnej literatúry. Nepíše maily, ale listy. Rukou, pevným, rovným, pravidelným písmom, nie takým okrúhlym ako Albín Bagin, Stanislav Rakús a Pavel Vilikovský, ktorých listy by ste mohli rovno odovzdať do archívu Slovenskej národnej knižnice, ale rovnako čitateľným.

Vlak do Kyjeva ide z Prahy tridsaťjeden hodín. Znie to desivo, ale v podstate sú to dve noci. Cez deň medzi nimi je navyše sedemhodinová zastávka v Krakove, kde sa čaká, kým príde nejaký poľský vlak, ktorý mieri tým istým, teda východným smerom. To chápem, pretože kvôli tým dvom vagónom, v ktorých počet cestujúcich len mierne prekračuje počet sprievodcov, by sa to naozaj nevyplatilo. Vlak, príliš drahý pre Ukrajincov, ktorí cestujú domov lacnejšími autobusmi (čudovali by ste sa, koľko toho z Prahy na Východ chodieva), je však pre Čechov príliš pomalý. Stráviť tri dni na cestách...