Pamätáte si na naozajstné párky? Na tie, čo ešte obsahovali mäso? Pamatáte si na mlieko, čo chutilo ako smotana? Pamätáte si na ruskú zmrzlinu, z ktorej človeku išli zimomriavky? Na jahody, ktoré voňali ako z babičkinej záhradky? Ak niečo z toho u nás nájdete, o čom vo väčšine spomínaných prípadov pochybujem, tak jedine v špeciálnom BIO obchode, bude tam milión Fair Trade nálepiek, vyhodíte za to mailand, a to len preto, aby ste jedli normálne žrádlo. Nie v Rusku.

Čo je potrebné na zvládnutie maratónu? Myslím, že predovšetkým povaha a aj isté základné predpoklady. Ako každú činnosť, aj maratón treba mať v prvom rade rád.

Táto spišská dedina na konci ciest je výnimočná. Lomnička bola kedysi čisto nemecká, dnes je to jediná čisto rómska obec na Slovensku. K voľbám tam chodí menej ako tridsať percent voličov a priemerný vek dosahuje 18 rokov, čo je zrejme najmenej na Slovensku. Ide o predobraz budúcnosti niektorých oblastí našej krajiny?

Túžite po výstupe na Gerlach? Bez horského vodcu, ktorý za vás preberie zodpovednosť, to nepôjde. Nie je to lacný špás, za 259 eur môžu ísť traja záujemcovia, no zážitky a bezpečnosť sú zaručené.

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Načo cestovať cez celé mesto do kina, kde za vami neznámy človek chrústa čipsy a komentuje dej, keď si môžete film pozrieť bez toho, aby ste niekam išli. Zapnete počítač, vyberiete film a vyložíte si nohy. Internet mení filmový biznis na nepoznanie.

„Prišiel k nám sused a hovorí: Idú Ukrajinci a všetkých nás zabijú“. Môj otec na to odpovedal: „Neblázni. Prečo by nás zabíjali? Veď žili spolu už naši dedovia. Ženíme sa medzi sebou, chodíme si za krstných otcov.“ Takto spomína jeden z pamätníkov na posledný deň v niekoľkostoročnej histórii poľskej dediny Kąty na Volyni, v dnešnej centrálnej Ukrajine. V ten deň bolo v tejto dedine povraždených okolo 200 ľudí, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Prezidentské voľby budú o trištvrte roka a stále ide o hru s viacerými neznámymi. Otázni sú ešte jeden až dvaja kandidáti a aj rozhodnutia viacerých strán.

Bola sobota, rezervácia auta, ktorým som mal ísť na reportáž do vojnových zón konfliktu z deväťdesiatych rokov, Vukovaru a Osijeku, sa ukázala ako neplatná, a iné auto sa začiatkom prázdnin požičať prakticky nedalo. A tak som prišiel na záhrebské hlavné nádražie, čo je krásna uhorská secesná budova, a kúpil som si lístok do Rijeky. Cesta mala trvať štyri hodiny, ale pred odchodom jediného a posledného vlaku, čo šiel naspäť, mi zostávalo päť hodín na prehliadku prístavu, ktorý mal pre mňa mystický rozmer.

V historickom centre Sarajeva vládne idylka, známa z miest okolo Stredozemného mora. Ľudia korzujú, popíjajú kávu a turisti nakupujú suveníry na čaršiji – v mestskom jadre, postavenom v štýle osmanských miest. Turistov je tu viac než domácich. Väčšinou Turci v usporiadaných zástupoch.