Pozerať taliansku televíziu bolo donedávna ako zlý sen. Hlavné správy otvárali informáciou o stovke utečencov na loďke, ktorá je vhodná tak pre desať ľudí. Nasledovala informácia o počte detí bez rodičov, o počte tehotných žien a nakoniec počet tých, ktorí plavbu neprežili.

Výnimočnosť týchto osláv SNP spočíva v prostom fakte, že ide pravdepodobne o posledné veľké jubileum, na ktoré prišlo toľko priamych účastníkov bojov. Čas je neúprosný. O päť rokov ich bude oveľa, oveľa menej.

V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táborov, keď sú konfrontovaní so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georgea W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pritom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajna treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám, a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu za svoju vlasť“, a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne, ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie na prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).

„Kde sa vzali tie naše praprababky, prababky, pratety, ktoré pod krinolínou pašovali kňazov cez hranice okupovaných území, ukrývali zbehov a chodievali na ples v smútočnom hodvábe?“

Mnohí, ktorí prežili, mlčali. Či už zo strachu, alebo z hanby. Medzi tých, ktorí prešli peklom nacistických lágrov a nemlčali, patrí taliansky spisovateľ Primo Levi (1919 – 1987). O svojej skúsenosti z Osvienčimu píše vo viacerých knihách.

Niekedy sa mlieko fasovalo v školách, pilo sa doma, na ulici, ale aj v práci. Tie časy sú preč. Mlieko u detí nahradili nápoje ako kola či džús. Dospelí majú tiež viac možností, ako mlieko nahradiť. Spotreba mlieka na Slovensku už dlhodobo klesá. Zdá sa však, že farmári a spracovatelia mlieka to nechcú akceptovať.

Nedávno tu v .týždni Robo Žitňanský písal o tom, aké sú niektoré súčasné témy nefotogenické či priam neuchopiteľné obrazom, napríklad hospodárska kríza. Na druhej strane sú témy, ktoré ponúkajú veľa materiálu na fotenie, zvádzajú však aj renomovaných fotografov do bahna tých najstrašnejších fotografických klišé.

Jeden z najväčších slovenských mýtov sa dočkal štvrtého filmového spracovania. Aké boli tie predchádzajúce?

Personálna politika predsedu vlády sa dá pripodobniť k pohybu rúk škrupinkára. Sledovať, na ktorom rezorte SNS či HZDS práve sedí minister, alebo už bol odvolaný a je tam niekto iný, si žiada obrovskú koncentráciu pozornosti, s očami prilepenými na prsty ako Fica, tak i tých, ktorí rotujú pod jeho rukami.

Od prvého augusta je generálnym tajomníkom NATO bývalý dánsky predseda vlády, Anders Fogh Rasmussen. Po piatich rokoch tak na tomto poste vystriedal Holanďana Jaapa de Hoop Scheffera. Kto je tento muž a čo prinesie jeho pôsobenie Severoatlantickej aliancii?