Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Flexizásadový Rasmussen

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň vo svete

Od prvého augusta je generálnym tajomníkom NATO bývalý dánsky predseda vlády, Anders Fogh Rasmussen. Po piatich rokoch tak na tomto poste vystriedal Holanďana Jaapa de Hoop Scheffera. Kto je tento muž a čo prinesie jeho pôsobenie Severoatlantickej aliancii?

Rasmussen je tým, čo niektorí nazývajú profesionálny politik. Tento 56-ročný syn farmára, ktorý nosí prostredné meno po matke, strávil vo verejnej sfére takmer celý život. Medzi mladými liberálmi začal pôsobiť už ako tínedžer a do Folketingu (dánskeho parlamentu) ho prvý raz zvolili, keď mal 25 rokov. Vo svojej vlasti má povesť reformátora a medzi európskymi politikmi je zaujímavou osobnosťou. Pokiaľ ide o ideológiu a politický marketing, Rasmussen trochu pripomína Tonyho Blaira a Mikuláša Dzurindu (spája ich okrem iného aj spoločná záľuba v behu či cyklistike). Na pochopenie toho, čo dosiahol vo funkcii dánskeho premiéra, je nutné poznať príbeh Dánska.

.ľaví aj praví pragmatici
Celé povojnové obdobie až do roku 2001 bola najpopulárnejšou politickou silou v krajine sociálna demokracia. Jej predstavitelia vybudovali mohutný sociálny štát a ešte i dnes dosahuje v Dánsku miera prerozdeľovania 51 percent. V mnohých oblastiach boli však sociálni demokrati veľmi pragmatickí. Vysokými daňami tu trpia „len“ zamestnanci (ich sadzba môže dosiahnuť až 59 %), no firmy sú zaťažené oveľa menej (25 %), a preto z krajiny neutekajú. Ďalšou zvláštnosťou dánskeho sociálneho štátu je fenomén „flexicurity“, ktorý spája ľahké najímanie i prepúšťanie pracovnej sily s vysokými dávkami v nezamestnanosti. Zaujímavé je, že napriek vysokému prerozdeľovaniu je Dánsko ôsmou ekonomicky najslobodnejšou krajinou na svete. Toto umiestnenie na indexe ekonomickej slobody si vyslúžilo vďaka neprítomnosti korupcie, solídnej ochrane vlastníckych práv i výkonnému, nezávislému a mimoriadne poctivému súdnictvu.
Vyštudovaný ekonóm Rasmussen v roku 1993 vydal knihu s názvom Od sociálneho štátu k minimálnemu štátu. Názorne v nej predstavil svoje pravicovo-liberálne princípy, ktorými by sa mala uberať celá dánska spoločnosť. Získal za ňu Cenu Adama Smitha. Keď sa jeho strana Venstre dostala v roku 2001 k moci, skutočne spustila na škandinávske pomery odvážnu daňovú reformu. Odvaha spočívala v tom, že Rasmussenov kabinet si dal za cieľ zastaviť zvyšovanie daní, ktoré prebiehalo sústavne počas posledných ôsmich rokov panovania sociálnej demokracie. Ľavica, samozrejme, zastavenie zvyšovania daní kritizovala ako protisociálne opatrenie len na prospech bohatých.
Príznačné je, že počas prvého obdobia Rasmussenovej vlády sa daňové zaťaženie dokonca o niečo málo zvýšilo – čiže vláda zvyšovanie daní nezastavila, iba spomalila a razantnejšiu daňovú reformu uskutočnila až tento rok. To už sa však Rasmussen dávno dištancoval od liberálnych ideálov svojej mladosti a začal sa hlásiť k „tretej ceste“ v štýle Blairovho ideológa Anthonyho Giddensa. Nie je jasné, do akej miery je tento hodnotový posun výsledkom Rasmussenovho vnútorného presvedčenia, alebo či ide skôr o lepšie „polohovanie“ – v snahe vyhovieť voličom a o kompromisy žiadajúcim koaličným partnerom.

.vstup do medzinárodného ringu
Dánsko je malá pokojná krajinka, no za Rasmussena začala pôsobiť ako aktér vo veľkých medzinárodných hrách. Kodaň si veľmi zakladá na štedrom poskytovaní zahraničnej rozvojovej pomoci, no Dáni boli aj jedným z prvých národov, ktorý si uvedomil jej časté zneužívanie skorumpovanými vládami v treťom svete. Preto začali dôsledne vyžadovať skladanie účtov a kontrolu nakladania s poskytnutými prostriedkami. Korupcia je pre Rasmussena citlivá záležitosť. V roku 1992 musel totiž sám odstúpiť z postu ministra hospodárstva, lebo vyšetrovací výbor dospel k záveru, že poslancom parlamentu poskytoval neúplné údaje o účtovných operáciách svojho rezortu. Kauzu však politicky prežil.
Rasmussenov kabinet sa tiež snažil zastaviť prisťahovaleckú vlnu a zneužívanie dánskej pohostinnosti ekonomickými migrantmi či skôr špekulantmi. Prisťahovalecká legislatíva je od reformy považovaná za najprísnejšiu v Európe. V roku 2005 musela jeho vláda riešiť problém s dvanástimi karikatúrami proroka Mohameda, ktoré vyšli na stránkach dánskeho denníka Jyllands-Posten. Moslimských prisťahovalcov obrázky pohoršili a záležitosť sa premenila na medzinárodnú debatu o hraniciach slobody prejavu. Dánske veľvyslanectvá v Sýrií, Libanone a Iráne boli napadnuté protestujúcimi davmi a vyskytli sa dokonca snahy bojkotovať dánske výrobky. Krajina tým však žiadne vážnejšie hospodárske škody neutrpela.
Na výzvy imámov, aby vláda intervenovala proti pôvodcom urážlivých karikatúr, rovnako ako na snahy veľvyslancov moslimských štátov uskutočniť stretnutie, Rasmussenov sekretariát odpovedal, že exekutíva nemá žiadny právny základ, ktorý by ju oprávňoval obmedziť slobodu slova. Dánske právo vraj zakazuje jednotlivé urážlivé prejavy, ale ak sa nimi niekto cíti dotknutý, mal by sa obrátiť na súd, nie na vládu. Rozhodnutím neprijať veľvyslancov a neospravedlniť sa si Rasmussen vyslúžil tvrdú kritiku opozičnej ľavice. On sám sa neskôr v rozhovore vyjadril, že účelom ľudských práv nie je chrániť náboženstvá pred kritikou a verejnou diskusiou. Kauzu tiež označil za najväčšiu zahraničnopolitickú krízu svojej vlasti od konca druhej svetovej vojny.   

.hranice slobody slova
V roku 2007 mal byť otestovaný Rasmussenov rešpekt voči slobode slova v prípade, ktorý sa ho osobne týkal. Režisér Morten Hartz Kapler totiž nakrútil fiktívny dokument s názvom AFR – v skutočnosti neuveriteľná lož. Je o Rasmussenovej vražde a šikovne využíva autentický materiál, aby vzbudil dojem, že dánsky premiér je mŕtvy. V jednej scéne napríklad dánska politička Pia Kjaersgaard hovorí, že „bol to správny chlap, intelektuálne založený človek a navyše homosexuál, čo však o ňom všetci vedeli...“ Pritom toto vyjadrenie bolo v skutočnosti vystrihnuté z rozhovoru o zavraždenom holandskom politikovi Pimovi Fortuynovi. Kontroverzná snímka v Dánsku spustila urputnú diskusiu. Rasmussen sa však k filmu nikdy nevyjadril a jeho režisér sa obhajoval práve výrokmi predsedu vlády o tom, aké prospešné je kritizovať autority.
Do rozpakov Rasmussena priviedol aj jeden netaktný výrok talianskeho premiéra, Silvia Berlusconiho. Ten na spoločnej tlačovej konferencii v roku 2002 vyhlásil: „Rasmussen je najkrajší predseda vlády v Európe. Myslím, že ho predstavím mojej žene, pretože je ešte krajší ako Cacciari.“ Dánsky premiér najskôr výroku neporozumel. Massimo Cacciari je opozičný taliansky ľavicový politik, intelektuál a starosta Benátok. Taliansky bulvár mu vtedy pripisoval milostnú aféru s Berlusconiho ženou Veronicou Lariovou.
Sloboda prejavu a otázka, čo všetko môže byť v demokratickej spoločnosti ešte súčasťou verejnej debaty, sa vinie ako tenká niť celou Rasmussenovou politickou kariérou. On sám porušil jedno dlhodobé tabu dánskej politiky. Ako prvý premiér kritizoval kolaborovanie Dánov s nemeckými okupantmi počas druhej svetovej vojny. Príznačné je, že záležitosť bola v krajine nedotknuteľná, aj keď oproti iným národom Európy (vrátane Slovákov) toho Dáni nenapáchali až tak veľa, začo by sa mohli v súvislosti s okupáciou hanbiť.         

.spojenci a nespojenci
Pre Dánov bolo osobitne ťažké, že celá záležitosť ohľadne karikatúr sa udiala na pozadí prebiehajúcej irackej vojny, v ktorej ich premiér zaujal zásadne proamerické stanovisko. Rasmussen si účasťou svojej krajiny na Bushovej vojne dokonca vyslúžil útok vedrom červenej farby, ktorú naňho vylial rozhorčený demonštrant. Počet dánskych jednotiek v Iraku osciloval medzi 460 až 545 vojakmi, pričom sedem ich zahynulo. Krátko pred Vianocami roku 2007 bola jednotka stiahnutá, no Dánsko má stále približne 700 vojakov v Afganistane. Zaujímavé je, že aj keď Rasmussen pôsobil ako blízky spojenec Georgea W. Busha, neváhal kritizovať zadržiavanie nepriateľských bojovníkov na základni Guantanámo.
Keby Rasmussenovo meno nemalo vo Washingtone dobrý cveng, nemohol by sa stať generálnym tajomníkom NATO. Námietky voči jeho vymenovaniu malo najmä Turecko. Rasmussen ako premiér odmietal vstup tejto krajiny do EÚ. Ankare však prekážal aj jeho postoj v spore o karikatúry a skutočnosť, že Dánsko toleruje vysielanie kurdskej satelitnej televízie Roj zo svojho územia. Americký prezident Barack Obama neskôr presadil stiahnutie tureckých námietok voči Rasmussenovi výmenou za prísľub vysokých postov v Aliancii pre Ankaru.
Pred novým generálnym tajomníkom stojí mnoho výziev. Rasmussen oznámil, že sa chce pokúsiť o lepšie vzťahy medzi Alianciou, Ruskom a Európskou úniou. Prioritou má byť aj silnejší dialóg s moslimským svetom. Ako pragmatik, ktorý počas svojej politickej kariéry viackrát preukázal prenikavú schopnosť spájať protichodné záujmy rôznych strán, je naozaj správnym človekom na dosiahnutie týchto cieľov. Rasmussen totiž zastáva názor, že politik si môže flexibilitu a kompromis dovoliť až potom, keď vie, z čoho nemôže za žiadnych okolností zľaviť. Jeho zásadovosť však rozhodne preverí Afganistan. Európske štáty vraj musia aj na svoju veľkú nevôľu zvýšiť počty vojakov, pokým vláda v Kábule nebude dostatočne silná, aby krajinu kontrolovala sama. Jaap de Hoop Scheffer posledných päť rokov nerozprával o ničom inom. Rasmussen má v dôsledku toho pred sebou ťažkú úlohu. A od úspechu misie na pohorí Hindukúš závisí do ďalších rokov dôveryhodnosť Aliancie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite