Roger Scruton je filozof, farmár, džentlmen. Profesor estetiky, autor štyridsiatich kníh o architektúre i hudbe, konzervativizme, modernej filozofii, Novej ľavici, sexuálnej túžbe, honbe na líšky, kráse, víne, ochrane životného prostredia či Bohu.

Milovníci Tomislava Kolakoviča by mali upriamiť pozornosť na knihu Waltera Ciszeka. Podarilo sa mu niečo, o čom Kolakovič len sníval.

Boh môže a má byť najväčším zdrojom pokory pre človeka. Nie je ťažké uhádnuť, že opakom tejto cnosti je pýcha. Teologický slovník o nej vraví, že spočíva v nezriadenej túžbe vyzdvihnúť svoje vlastnosti nad vlastnosti iných. Pýcha vždy privedie človeka na scestie. Deje sa to nebadane. Človek sa systematicky vnára do pýchy, ani nevie o tom. Paradoxne môže byť človek ponorený v pýche vyzdvihovaný ako človek pokorný. Lenže skúsenosť nám vraví, že pýcha človeka býva vždy demaskovaná. O to býva ten pád do seba fatálnejší. Netreba veľa fantázie na zistenie, že nepokorný človek už nie je schopný lásky. Pýcha ho totiž priviedla k nenávisti k všetkému a všetkým, a tak sa zneschopnil uskutočniť Lásku.

Keď sme navštívili Silva Krčméryho, ako prvé sa nás opýtal: „Aký je tvoj duchovný život?“. Táto, často nepríjemná otázka mierila do čierneho. Silvo postavil svoj život na osobnom vzťahu s Bohom. Ale keď sa nás opýtal: „Aký je tvoj duchovný život?“, cítil som, že Silvo sa rozpráva v tej chvíli iba so mnou, že sa skutočne o mňa zaujíma. To je to tajomstvo krásnych ľudí: môžete byť na námestí v dave, ale keď sa vám prihovoria, máte pocit, že hovoria iba s vami.

Prvý bol svätý človek. Druhý nie, no mal talent od Boha. A tretí bol historik, ktorý chcel samostatnosť, ale nie hrubosť. Čo po nich ostáva?

Americká spisovateľka Flannery O’Connor nás vo svojich poviedkach učí, ako písať o Bohu. Robí to prekvapivo, majstrovsky.

Ak si pod slovom svätý predstavujete neboráčika, s ktorým si hocijaký okoloidúci môže poutierať topánky a on to z lásky k Ježiškovi prijíma, tak na to zabudnite. Svätým sa stáva taký človek, ktorý chce za každých okolností vložiť svoju vôľu do vôle Božej. Presne taký bol svätý Anton Paduánsky. Nie nadarmo mu minulý týždeň venovali bratislavský františkáni veľké sympózium. Bol to naozajstný muž, ktorého by sme mohli definovať aj ako priateľa Boha a priateľa chudobných. Chudobní v Antonovom ponímaní sú ale aj boháči, ktorí nemajú nádej, nemajú Boha.

Devalvovali nám slová láska, milovať. Sú vyprázdnené. Ich pôvodný význam bol pritom blízko Božieho. Ochrana života, angažovania sa pre život, pre jeho výkvet, pre človeka. Pre všetko, čo je dobré, pravdivé, krehké a ohrozené. Obetovať svoje sily, prostriedky i život. Človek len s bázňou a s chvejúcimi sa kolenami mohol pošepky povedať: Milujem Ťa. Milujem svoj národ, Boha.

Zakladateľka a prezidentka Ligy proti rakovine doktorka Eva Siracká stále pracuje naplno. Hovorí, že nemusí byť prísna šéfka, lebo má veľmi dobrý mančaft, ale aj tak má modlitbičku, v ktorej prosí pána Boha, aby druhých nepoučovala a vyhla sa konfliktom.

V rámci nášho rozvojového slovensko-kenského projektu koordinujeme tri nutričné centrá na pobreží Kene – v Kwale, Tiwi a Mkongani. Pri tom poslednom mieste sme vždy nútení pridať poznámku: „Pánu Bohu za chrbtom“.