Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Šnorchlujete v útrobách Mariánskej priekopy, listujete kníhkupectvami, v ruských voľbách ste trhli Putina a včera našli malajzijský Boeing. Dokonalý a plnohodnotný život? Takmer. Nebyť syndrómu zvaného FOMO.

Keď idete do New Yorku z letiska JFK taxíkom po Queens Bullevarde popri New Calvary Cemetery, známom z filmu Polnočný kovboj, cez Queensboro Bridge na Manhattane, spievajte si niečo z Bernsteinovej West Side Story.

Potrebujete si novoročne zacvičiť a rozmýšľate, či do miestneho fitka medzi tých exotov, masochistov, modelky, bigorektikov a hlavohrude vôbec vstúpiť? Nebojte sa, cvičia tam aj normálni ľudia, ktorí nestrácajú ani zdravý rozum, ani nadhľad.

Rozhovor, ktorý sme spolu s Máriom Homolkom absolvovali s vedením RTVS, si zapamätám do konca života. Malo vraj ísť o pokračovanie Lampy, ale nešlo.

Dosť dobre sa pamätám, ako som raz, po novembri ’89, premýšľal o zmysle svojho života za komunizmu: „Na sebe sme testovali jednu slepú uličku,“ navrával som si. V profesionálnom živote som si ich však otestoval hneď niekoľko. Jednej z nich som venoval dokonca pätnásť najproduktívnejších rokov. Šlo o simulačné prognostické modelovanie sociálnych systémov na počítačoch, ktoré vtedy zaplnili riadny barak. Táto slepá ulička bola fajn.

Zdá sa, že aj v slovenskej politike existuje nejaká spravodlivosť: ak si niekto koledoval o poriadnu príučku, tak to bol bývalý predseda parlamentu. Volanie nahnevanej ulice, aby išiel Pavol Paška za kšefty v zdravotníctve do väzenia, však zrejme zostane bez odozvy.

Ak na vyčarenie udiveného pohľadu na vašej tvári stačí auto nabíjajúce sa zo zásuvky, radšej ani nečítajte ďalej. Zatiaľ čo smrteľníci jazdia na benzín či diesel, v histórii a súčasnosti automobilových vynálezcov sa skrývajú pohony, na ktoré ste zatiaľ ani nepomysleli.

Vravíte: Boh je láska, ale keď príde na homosexuálnu lásku, vydesíte sa. Vidíte zvrhlosť tam, kde máte vidieť človeka. Čia je to zvrhlosť? Sex je vždy perverzný, ako poznamenal Woody Allen a vy by ste sa mali červenať pri akejkoľvek zmienke o láske, vtedy by ste boli dôslední. Ale vy sa nečervenáte, vo svojom svätuškárstve veľmi dobre viete, že tá čistá láska, ktorou oplývate, je viac ako tá neznáma, divná láska dvoch nepochopiteľných ľudí rovnakého pohlavia. Nadraďujete sa. Ale kde je v biblii zmienka o nad radenosti jednej lásky voči druhej?

Leto, ktoré ani nebolo, sa skončilo. V jednom z mála slnečných predpoludní, pred pár týždňami, som vo výklade Artfora videl, že znovu vydali Stefana Zweiga Svet včerajška. Rád sa pozerám do toho výkladu, keď idem okolo, aj keď musím podotknúť, že boli časy, keď si dievčatá dali viac záležať. Nikdo nevedel tak s láskou odstrihnúť hlavu spisovateľom ako oni. Coelhova hlava, gúľajúca sa výkladom, ma vždy naplnila radosťou a zadosťučinením. Ale to, ako všetko, je už minulosť. Úbohý Zweig, krásna kniha.