Napriek úpornej snahe slovenských komerčných televízií sa tradičný sitcom u nás neteší najlepšej diváckej povesti. Česť výnimkám, ale ani Priatelia či Krok za krokom sa nedajú reprízovať donekonečna. Slovenské komediálne seriály sú, aké sú, a ak sa dovezie niečo zaujímavejšie, tak to pochová buď dabing, alebo experimentovanie s vysielacím časom. Navyše sa nám, ak nie sú priamočiaro smiešne, nezdajú vtipné. Preto sme ich viac nevideli, ako videli, a nevravíme o tuctových produkciách na pár sezón, ale o sitcomoch, ktoré bežali takmer celú dekádu (napríklad Scrubs).

Okolo hudby sa hýbu všelijakí nádherní ľudia. Mnohí z nich sú ňou tak nasiaknutí, akoby v nich a okolo nich stále niečo hralo. Niekedy sa to dá všimnúť aj na ulici, keď sa pozeráte, ako ľudia chodia. Vidíte, ako niekto kráča v rytme hudby, ktorú si práve predstavuje. Zvláštnou kastou sú učitelia hudby. Najskôr musíte majstrovsky zvládnuť svoj nástroj, aby ste sa vrátili späť a počúvali odznova všetky tie falošnosti, nepresnosti, aby ste zvládali rôzne povahy detí, ale aj ich rodičov.

Sudkyňu Ľudmilu Hatalovú sme navštívili v budove Okresného súdu Bratislava III. Najskôr ochotne vyšla z pojednávacej miestnosti, po krátkej výmene názorov však rozhovor rýchlo ukončila.

O jednej z najslávnejších moderných stavieb sveta – vile Tugendhat v Brne – môžete mať všetko načítané, môžete poznať desiatky jej fotografií, a predsa keď vojdete do tohto čerstvo zrekonštruovaného domu, ste fascinovaný a zaskočený.

Takmer tak často, ako sa v slovenských a maďarských médiách rozoberajú otázky Maďarov na Slovensku, sa v poľských a litovských médiách riešia problémy Poliakov na Litve. Východná Európa totiž ešte pred sto rokmi tvorila podobne mnohofarebnú národnostnú mapu ako Európa stredná.

Predstavitelia Smeru tvrdia, že chcú pokračovať v boji proti korupcii a klientelizmu. Verejnosť by mala pozorne sledovať, či Ficov kabinet nezruší protikorupčné opatrenia Radičovej vlády a dotiahne do konca rozumné veci, ktoré sú dnes vo fáze príprav.

Cedrix Bixler-Zavala, neprehliadnuteľný spevák texaských experimentárorov The Mars Volta, má rád temné príbehy a vnímavých európskych fanúšikov.

Ako sa tak rozprávam s našimi muzikantmi a ľuďmi okolo hudby, často sa bavíme o presadzovaní v zahraničí, o snoch spojených s hraním po svete, o scénach, z ktorých prirodzene vyčnieva anglická a americká, lebo ak niečo vymyslíte, máte šancu byť v tom najlepší, a to hlavne ak ste svojím výmyslom posadnutí. Súčasťou debát je aj to, kto to má ľahšie, kto ťažšie. Z vlastného pozorovania môžem povedať, môžeme ďakovať osudu, že sme na Slovensku.

Udiať by sa to mohlo takto: na nejakom utajenom mieste, možno dokonca aj v konšpiračnom byte (napríklad na Vazovovej ulici) sa stretli zástupcovia JOJ, Markízy a Fun Rádia. Spolu prebrali politickú situáciu, ponadávali na tých, čo tu doteraz vládli a dospeli k tomu, že s doteraz vládnucimi stranami to vedie od desiatich k piatim. Chce to celkom novú krv. „Podporíme Matoviča?“ opýtal sa možno zástupca Fun Rádia. „To je taká neriadená strela a okolo neho všelijakí vedci. Kto už bude voliť kockaté hlavy?“ oponuje asi človek z Markízy.

Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.