Jar v Kalifornii prichádza skoro – nie podľa kalendára, ale len čo denná teplota začne vystupovať nad 20 stupňov Celzia. Posledné dažde ešte stmavujú oblohu, ale v priebehu niekoľkých dní sa tvár zeme radikálne zmení. Kríky, ktoré boli ešte včera holé, sú zrazu plné púčikov a zelených lístkov. Opadavé stromy sa zmenia z metiel na rozkvitnutú nádheru a život sa hlučne ozve vo vyšších obrátkach. Dlho prázdne veľkoobchody s domácimi, stavebnými a záhradníckymi potrebami sa zaplnia davmi. Jar je čas, v ktorom si ľudia nielen dávajú novoročné predsavzatia, ale sa ich aj snažia naplniť. Nielen v záhrade, ale aj v domácich stavbách a prestavbách.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.

Kniha Jiřiny Olmrovej a Bohuslava Blažeka Krása a bolest (1985) bola pre mňa zjavením pre jednoduchosť myšlienky o tvorivosti laictva, ktorú autori postavili proti neplodnej profesionalite. Jalovú profesionalitu som veľmi dobre poznal z marxizmu a z jeho troch zdrojov. Dobre si pamätám, s akou rozkošou sme snímali v Mozartovom dome zo stien marxistické poučky, keď sa na chvíľu stal po Dome politickej výchovy MV KSS a nabodnutej telefónnej centrále tretiny Bratislavy domovom VPN (Verejnosti proti násiliu) v romantickom období ponovembrovej politiky a laictva.

Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

Pre médiá to bola číra radosť: prezident Miloš Zeman, ktorému dav ukazuje „červené karty“ a hádže po ňom vajíčka, takže ho tajomník musí chrániť dáždnikom. Veľmi fotogenické! Táto pražská oslava 17. novembra je však udalosť, ktorá má viac vrstiev. Tou prvou, povrchnou a živočíšnou reakciou bolo uspokojenie, že Zeman zožal, čo zasial. Po všetkom provokovaní a podpichovaní z poslednej doby, po urážkach, po neuveriteľne obscénnom slovníku v Hovoroch z Lán v Českom rozhlase prišli ... vajcia. Priamo zvolený prezident dostal od svojich voliteľov priamu reakciu.

Ak na vyčarenie udiveného pohľadu na vašej tvári stačí auto nabíjajúce sa zo zásuvky, radšej ani nečítajte ďalej. Zatiaľ čo smrteľníci jazdia na benzín či diesel, v histórii a súčasnosti automobilových vynálezcov sa skrývajú pohony, na ktoré ste zatiaľ ani nepomysleli.

Tvrdiť, že si karikaturisti v Charlie Hebdo môžu za svoju smrť sami, je omnoho obscénnejšie a cynickejšie, než akákoľvek „zvrátená“ karikatúra. Je to také isté, ako tvrdiť, že obeť si za svoje znásilnenie môže sama, pretože mala krátku sukňu, alebo že si Ježiš Kristus za svoju smrť môže sám, pretože provokoval zákonodarcov. Ozaj, nebol práve Kristus vláčený pred davom ako posledná opica? A bojoval proti tomu nejako?

Endre Ady, náš prorocký básnik, ktorého svojho času Slováci veľmi dobre poznali, nazval vojnu „hroznou nocou“. Videl jej hrôzy od prvej chvíle, ešte keď jej výbuch oslavovali po celej Európe davy ľudí. Úprimne povedané, sotva by som ju vedel zvažovať na makroúrovni (krajiny, národa), veď tak ako pre mnohých Slovákov, Poliakov, Maďarov a Európanov, aj pre mňa je predovšetkým osobnou minulosťou.

Asi pred rokom som upozornil editora jedných veľkých amerických novín, že zobrazujú pápeža Františka, akoby to bol nejaký radikálny divoch, ochotný zbaviť sa všetkých prvkov katolíckej viery a praxe, ktoré sú mainstreamovej západnej kultúre nepríjemné. Môj priateľ mi odpovedal, použil pritom veľa slov, že predsa viem, ako fungujú médiá. Viem, že má pravdu. Ale zatiaľ čo sa toho veľa nahovorilo o Františkovom efekte, krátku úvahu si zaslúži aj téma Františkovho filtrovania.

Milí priatelia, gaštan je maskot jesene. Rástol a dozrieval v korune stromu, hľadel na svet z výšky, a teraz, keď prišiel jeho čas, chystá sa vyskočiť z pichľavého rodného hniezda. Ničoho sa nebojí, nikoho sa nezľakne. U nás v Jure sú všelijaké gaštany. Aj divé, nejedlé – pagaštany, ale aj tie jedlé, fajnové. Pagaštany majú povahu lumpov. Okrem toho, že sa nedajú jesť, padajú znenazdajky na úbohé obnažené hlavy nič netušiacich chodcov. Niektoré komplet so zelenou hrubou šupou. A keď dobre trafia, tak je to taká šupa, že zasiahnutý sa len zapotáca.