Pred rokom som bol vďaka Človeku v Ohrození na Kube. Takto vyzerá Havana.

Som rád, že konečne začali vychádzať reedície všetkých albumov dua Dežo Ursiny a Ivan Štrpka. Aj keď mali byť už dávno vonku, vďaka za ne.

Vytočila číslo a čakala. Nič. Ani zvonenie z druhej strany, ani obsadený signál. Skúsila to znovu a ozval sa ženský hlas, aby počkala a nezložila. Po pár minútach pochopila, že to bol podvod. Polovica predplatenej karty však už bola minutá. Nakoniec sa jej predsa len podarilo mame dovolať, ale jej hlas znel, akoby hovorila pod vodou, aspoň že sa dozvedela, že je v poriadku a že jej chýba. Spojenie sa prerušilo a jej telefonát na Kubu sa skončil.

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Už čtvrtý ozbrojený konflikt v Gaze od roku 2005, kdy se Izrael z okupace enklávy stáhnul. Je to uprchlický tábor a jedno z nejpřelidněnějších míst na světě.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

A je potom, nemecký gól, Götzeho ruky zdvíhajúce trofej na majstrovstvách sveta vo futbale v Brazílii. Skončili sa stretania s kamarátmi, oblečenými vo vlajke Talianska či Kostariky, a pozeranie prenosov na námestiach. Niečo z toho vzrušenia ešte cítime, to je pravda, ale ten krik, ktorý bolo po Havane počuť, keď padol v Riu alebo Sal Paule gól, je dávno minulosťou. Párty sa skončila, zobudili sme sa do rána po opici.

Nehovorte o politike a náboženstve. Tak znie pravidlo číslo jedna pre najrozšírenejšiu nelegálnu dátovú sieť v Havane. Tí, ktorí sa stanú súčasťou siete routerov a antén akceptujú toto pravidlo ako podmienku prežitia. Pripojením sa k tejto službe vzniká isté spoločenstvo, pričom každý člen vie, že nesmie vzbudzovať pozornosť. Napriek všetkým týmto prísnym obmedzeniam, stojí tá skúsenosť za to. Zažiť závrať z toho, že ste online, aj keď v skutočnosti viete, že ste offline. Je to ilúzia internetu, ktorý funguje, kým svieti kontrolka na vašom routeri.

Nikdy som si nemyslela, že to raz poviem, ale Venezuela je na tom horšie ako Kuba. Nechýba im viac základných tovarov, nečelia takému ekonomickému kolapsu, netrpia takým policajným dohľadom, ale sú na tom horšie ako my. Chcú totiž prejsť tým, z čoho sa my chceme dostať.