Je po Veľkej noci, po pôste, po slávnosti vzkriesenia. Mne sa však žiada vrátiť sa ešte raz k uplynulým dňom. Naše mestá a obce sa rozšírili o nové ulice, sídliská a pekné stavby. Tam už nie je príliš miesta pre kríž, božiu muku či pre kaplnku, ktoré symbolizujú tragiku nášho života. Napriek tomu aj v súčasnej dobe, tak ako po celé stáročia, my veriaci ľudia čerpáme silu a múdrosť z Ježišovho paschálneho príbehu. Mocní, bohatí, veľkňazi a zákonníci si v ňom podávajú nepohodlného, chudobného človeka a s pohŕdaním sa pýtajú: „Čo je to pravda?“ Chudobný človek je vždy len na posmech. Bezmocný, bez práva, bez práce, bez ceny, bez ochrany, bez peňazí, bez domova.

V týchto časoch sa niečo končí. Zrejme doznieva hodnotový systém prvej československej republiky. Z rozprávania našich starých rodičov si pamätáme spoločenský život, priateľstvá, lásky i sklamania tej doby. Naši rodičia zasa spomínali svojich stredoškolských i univerzitných profesorov. Pamätali si ich mená a väčšinou o nich hovorili s úctou a obdivom. Iste, v časoch komunizmu v tom bolo aj mnoho zidealizovaného, ale z toho rozprávania zaznieval hodnotový systém 20. a 30. rokov dvadsiateho storočia. Naši stredoškolskí profesori, ktorí študovali v tej dobe, sa aj v čase komunizmu výrazne líšili od iných. Všetko zaujímavé, čo na humánnom poli v čase socializmu na Slovensku vzniklo, malo nakoniec korene v atmosfére prvej republiky. Naša generácia o tom počúvala, niečo sama zažila, ale tým sa táto skúsenosť končí.

Pomaly zabúdame na to, že telo treba pestovať rovnako starostlivo ako myseľ. Nejde o tehličky na bruchu a pekný zadok, ale o prirodzený a zdravý pohyb, ktorý rešpektuje danosti nášho tela a prepája pohyb s vnímaním. Pomôcť nám môže Feldenkraisova metóda.

Milí priatelia, niekedy nájdeme slnko tam, kde čakáme len temnotu. Pri poslednom brazílskom turné s našou kapelou ČAD sme hrali aj v meste Itanhaem. Leží na pobreží Atlantiku. Boli sme tam na konci zimy, pláže boli pusté, vlny oceánu rozbúrené, nebo nad ním temné, plné mračien, ktoré sa v okamihu rozostúpili a všetko zaliali milosrdné lúče slnka. Hneď sa zatiahlo, na oblohe sa zjavili mrchožrúti urubu – čierne supy a obsadili priestor.

Niektoré veci sa nemenia. Stále si na Vianoce dávame darčeky. Medzi najobľúbenejšie darčeky stále patria knihy. A my vám aj tentoraz dáme niekoľko redakčných tipov. Zmienku o svojich knihách na nasledujúcich stranách si nekúpili vydavateľstvá. Ich výber je daný výlučne vkusom a záujmami členov našej redakcie.

Je Albánec, syn gastarbeitrov a absolvent prestížnych škôl vo Viedni a v Londýne. Nedávno navštívil druhýkrát Slovensko ako krajinu, ktorá neuznáva tú jeho. Minister zahraničia Kosova sa usiloval presvedčiť našich politikov, že už na to nie sú dôvody. Enver Hoxhaj.

Osloboďte sa od pocitov nespokojnosti! Tvoriť môžete, aj keď sa na to necítite. Akceptujte svoju nechuť do práce a použite zopár našich trikov na rozhýbanie.

Našu kapelovú skúšobňu navštívil Marián Varga. Poznáme sa už dlhšie, sme kamaráti, napriek tomu to bol sviatok. Marián nám prišiel nahrať do pesničky sólo. Už keď som prichádzala k oknám v bývalej Cvernovke, ozval sa mohutný, nezameniteľný zvuk na náš nový Hammond. (Tento Hammond, ročník 71, nám daroval Fero Čerman na koncoročnej jedličke .týždňa a týmto Mariánovým počinom ho považujeme za patrične pokrstený!) Keď sa teda ozval z otvoreného okna, plného kúdolov dymu, zvuk, ako keď niekto behá rukami aj nohami po klávesách a prepína registre, prebehli mnou zimomriavky.

Cítime ju, keď si umývame zuby, nedá nám pokoj ani cez deň, keď si po jedle dáme do úst žuvačku. Na večer sa nám hojdá v zaliatom čaji, aby upokojila naše nervy a uvoľnila pľúca. Vždy iná a vždy tá istá mäta.

Slovenský tím skončil deviaty, a jeho kapitán zrejme skončil s hokejom. Našu hru rozoberajú na nasledujúcich stranách Zdeno Cíger a Paľo Gašpar, mne ostala rozlúčka s legendou. Je mi cťou.