Väčšina z nás vlastní zlato vo forme nejakého šperku, menšina vo forme mince (o forme korunky v ústach taktne pomlčíme). Tie mince aj tie šperky chováme v zvláštnej úcte. Je zdrojom tej úcty práve zlato alebo sú tie predmety cenné niečím iným? A ak niečím iným, tak čím?

Režisér Arash T. Riahi pochádza z Iránu, od detstva žije v Európe, nakrúcal experimentálne a dokumentárne kúsky a francúzsko-rakúsky film Na chvíľu slobodní je jeho hraným debutom.

Dirigovanie som nikdy neštudoval, dirigovať som sa učil, takpovediac, po ceste. Na Konzervatóriu som si založil ilegálny komorný orchester, počas školy som začal dirigovať všelijaké štúdiové formácie, džezbendy, potom prišli nejaké koncerty a učil som sa vlastne metódou pokus-omyl. Ako neskúsený mladík som nabral aj všelijaké návyky, napríklad ten, že keď pri nahrávke režisér nezačul chybu, tak väčšinou nikto nič nepovedal a išlo sa ďalej, aby sme skôr skončili a zarobili tak viacej peňazí za menej muziky. Čo tam po výsledku. (Aby sme nezovšeobecňovali, našli sa aj orchestre, ktorým na výsledku záležalo. Ako šafranu.)

Keď píšem túto úvahu o tom, prečo skončili (aspoň nateraz) vo veľkej politike Pál Csáky a Miklós Duray, necítim žiadnu úľavu ani zadosťučinenie v tom zmysle, v akom iste cíti úľavu a zadosťučinenie Fedor Gál, keď píše o Vladimírovi Mečiarovi. A keď časť verejnosti víta nielen neúspech HZDS, ale aj SMK, tak to v kontexte spoločensko-politického vývoja na Slovensku po roku 1989 považujem za veľké nedorozumenie.

Alexander Solženicyn v knihe Súostrovie Gulag opisuje nasledovný príbeh. Na severe Ruska bol starý kláštor, kde oddávna žili pravoslávni mnísi. K tomuto kláštoru patrilo veľké jazero, kde mnísi chovali ryby, ktoré boli zvláštnosťou v celom Rusku.

Prečo sa z rómskeho problému zatiaľ na Slovensku nestala živá politická téma? Dôvody sú tri: 1. Naši politici nemajú fantáziu. 2. Na to, aby sa desaťtisíce našich Rómov, ktorí žijú na úrovni obyvateľov "tretieho sveta", vymanili z biedy, je potrebné dlhotrvajúce úsilie a množstvo malých, neviditeľných krokov. Nič pre politikov zajatých v štvorročných cykloch.

Vlani v Prahe Barack Obama predstavil svoju víziu sveta bez jadrových zbraní. Americký prezident vtedy nezabudol dodať, že ten dlhodobý cieľ nemusí byť dosiahnutý dokonca ani počas jeho života; keďže prezident nemá ešte ani päťdesiatku a môže žiť ďalších tridsať rokov, naznačil všetkým, že si je vedomý, o akom náročnom cieli hovorí. Svojím rozhodnutím prísť podpísať dohodu o znížení počtu strategických jadrových zbraní s Ruskom práve do Prahy, a presne rok po svojom prejave, zároveň Obama všetkým realistom odkázal, že sa svojho sna nevzdal.

Už som si prečítal mnohé vysvetlenia, prečo je niekto na sociálnych sieťach. Tak teraz napíšem ja, prečo na nich nie som. Mám rád internet. Mám rád jeho možnosti, páči sa mi spojenie s celým svetom, veci fungujú ľahšie, mnoho vecí sa dá overiť, mnoho sa nedá ututlať. Vďaka diskusiám na rôznych fórach sa aj my naivní dozvedáme, s kým vlastne žijeme.

Ján Ondruš (1932 – 2000) je živým svedectvom o tom, že tvorba básne a tvorba života môže splývať aj v tejto dobe, ktorá si tak potrpí na oddelenie tých dvoch energií, na dištanc autora od svojho diela. Ján Ondruš žil ako básnik, to znamená bez odstupu, netaktizujúco, autenticky, priamočiaro.

Žijeme vo svete, ktorý už neverí na zázrak. Neveríme ani len tomu, že lepšie sa presadí a horšie prehrá. Sme zakliati v konšpirácii peňazí, marketingu a moci. Ale zázrak dobrého nápadu, ktorý premôže malosť, je možný.