Môžeme sa o sebe dočítať rôzne zaujímavosti, zisťujeme, že žijeme virtuálne životy, napríklad som sa o sebe už viackrát dočítal, že môj tatko bol komunistický funkcionár, preto sa mi darilo tam a dokonca aj tam (moje úspechy v Pytagoriáde a na Podjavorinskej Bzinciach si zatiaľ, našťastie, nevšimli ani tí najinformovanejší znalci sveta, toto keď praskne, tak sa mám na čo tešiť). Môj otec v strane nebol, bol obyčajným neobyčajným lekárom, môžete to aj niekam napísať, ste ale usvedčovaní z klamstva, preto napokon zistíte, že niekedy nemá zmysel písať fakty, lebo to mnohých nezaujíma, pre mnohých je cennejšie ich chybné presvedčenie ako normálny život. Tak im treba. Späť k Facebooku a spol. Nie som tam, lebo mi je čudné, prečo sa všetci s takou vervou nechajú nalákať na niečo rovnaké. Nepáči sa mi tá virtuálna uniforma, do ktorej sa všetci obliekajú. A nepáči sa mi ani to, že už sa takmer nikto nepozerá, čo sa kde deje a keď sa niečo dozvie dodatočne, tak vám je schopný vytknúť, ako to, že o tom nebola zmienka v jeho obľúbenej sieti. K tomu treba pripočítať môj problém so zvládaním klasických komunikačných médií, ako je e-mail (označiť e-mail ako klasiku svedčí, že som predsa len aspoň trochu progresívny), sms zvládam tiež s ťažkosťami, neviem si predstaviť, ako by som ešte vybavoval život niekde v ďalších plošných spojoch môjho počítača. Už som sa párkrát otriasal v základoch, nedal som sa však zverbovať, veď ani na vojnu ma nedostali. Myslím, že nateraz to ako vysvetlenie stačí, už chcem íst na net pozrieť nejaké nové kapely. Zadávam názov do vyhľadávača... do prčíc, ako to, že títo nie sú na myspace? Kto sa má prekopávať cez tú ich kreatívnu skrumáž na ich vlastnej stránke? Čo sú šiši?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.