Máločo je podľa našich predstáv. Už ani tá jar nebýva ako kedysi. Zaľúbenci si to museli všimnúť prvého mája, keď sa na znak vrúcnej lásky chceli pobozkať pod rozkvitnutou čerešňou. V predvečer mája som sa vracal z konferencie ružomberskej katolíckej univerzity o Božom slove v médiách. Poľská profesorka tam spomínala anekdotu o znižovaní úrovne ich školského systému.

Dušan Mitana je môj dlhoročný kamarát a naše priateľstvo neskalilo ani to, že som istý čas bol vydavateľom jeho kníh. Mám ho rád od Psích dní, ale nemyslím si – ako veľká časť našej kritiky – že Mitana je iba brilantný poviedkar. Naopak, som presvedčený, že ako románopisec, autor veľkej a ambiciózne

Neviem, čo je vysoké umenie. To, čo máme v sebe, sú jednoduché otázky. Prečo je okolo nás, ale aj v nás toľko bolesti? Prečo sa život nedeje podľa našich túžob? Prečo sme takí slabí? A pritom chceme byť silní a vydávať svedectvá o zmysluplných činoch človeka. Otázok je veľa, ale neustále oscilujú okolo slabosti a sily, pokoja a rozorvanosti, túžby či beznádeje ľudskej duše. Umenie tieto otázky zhmotňuje, divadelné umenie personifikuje.

Najprv, aby bolo jasné, o čom nehovorím: nehovorím o nedemokratických režimoch, kde sú ľudia akurát rukojemníkmi moci. Nehovorím ani o zločincoch a zločineckých klanoch, ktoré tak rady využívajú výhody demokracie. A nehovorím ani o korupcii, ktorá sa stala súčasťou našej každodennosti. Napríklad taký remeselník, ktorý mi príde opraviť záchod. Po dobre vykonanej práci si pri káve ponadávame na skorumpovaných politikov, a potom sa ma opýta, či mu zaplatím v hotovosti a bez faktúry, aby som ušetril na DPH. A už v tom ideme obaja.

Riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave István Kollai má diplom historika aj ekonóma. O slovensko-maďarské vzťahy, o ktorých píše i pre .týždeň, sa začal zaujímať na univerzite vďaka seminárom nášho stĺpčekára, profesora Csabu Gy. Kissa.

Chronických popieračov genderových stereotypov z tohto článku pravdepodobne rozpučí, ale naše biologické danosti jednoducho niektoré umelo vytvorené predstavy o rozdelení mužských a ženských svetov ďalej nepustia.

Udalosti na Ukrajine vyvolali veľkú diskusiu dokonca aj na Slovensku, ktoré sa inak vyznačuje pomerne veľkou apatiou voči dianiu v zahraničí. Naša pozornosť sa sústredila na Ukrajinu zaslúžene. Úplne nezaslúžene však našej pozornosti unikla udalosť, ktorú sme si takmer nevšimli. Má pritom úzku súvislosť s tým, čo sa deje na Ukrajine.

Jsou myšlenky, se kterými sice nesouhlasím, ale snáším je klidně. A pak ty druhé – též s nimi mám potíž, ale má tolerance k nim je dlouhodobě nižší. Do této kategorie patří úvaha, že naše civilizace – rozuměj ta západní, do níž Češi i Slováci patří, je už příliš bohatá, a že by dále bohatnout neměla. Že by dokonce mělo být jakýmsi imperativem doby snažit se bohatnout pomaleji či dokonce vůbec. A vlastně kdybychom trochu zchudli, tak taky dobře. Jistým paradoxem hospodářských dějin je, že s mírou vyspělosti a bohatství daného společenství narůstá počet hlasatelů této ideje. Ti se navíc staví do role „morálně nadřazených“ intelektuálů a z těchto svých výšin nad námi ostatními také svou „pravdu" prezentují.

Vianoce sú aj oslavou života a poctou žene - matke. Matkami sa v tomto roku stali aj dve naše stĺpčekarky Dorota a Lucia i naša manažérka Ľudmila, ktoré opísali svoju novú skúsenosť. Ich krátke texty dopĺňajú fotografie argentínskej fotografky, ktorá zdokumentovala svoje tehotenstvo.

Taliban zabíjal našich Krátko pred koncom minulého roku zahynuli v Afganistane dvaja slovenskí vojaci. Patrik Fraštiak a Edmund Makovník boli súčasťou vojenského konvoja, na ktorý v Kábule zaútočili teroristi. Jeden z nich zomrel priamo na mieste útoku, druhý počas prevozu do nemocnice. Obidvaja patrili k elitnej vojenskej jednotke a na základni v Kábule pripravovali príchod ďalších slovenských vojakov. K útoku sa prihlásilo hnutie Taliban.