Facebook je miesto, kde to žije. Riešia sa tam otázky budúcnosti ľudstva, koľko generácií ešte musí vymrieť, aby ľudia zmúdreli a prestali voliť Fica a tiež tam koluje neanonymný prieskum volebných preferencií.

Žijeme v dobe, kedy je každá výstrednosť oslavovaná ako „inakosť“. Rôzne zadefinované menšiny so svojou inakosťou okázalo konfrontujú ostatných a nezriedka si na základe nej nárokujú zvláštne práva. V minulosti to však menšiny robili inak.

Nejakých 156 stromov, ktorých vyrúbanie v mene výstavby trate pre električky v Petržalke odobruje petržalský starosta a kandidát na primátora Bratislavy Milan Ftáčnik, je z celoslovenského pohľadu zanedbateľnou smietkou.

V momentálnom knižnom hite číslo jedna (aspoň teda v sieti kníhkupectiev Panta Rei) americkej autorky Elizabeth Gilbert Jedz, modli sa a miluj, ktorého filmová verzia práve beží v našich kinách v hlavnej úlohe s Juliou Roberts, som našla vetu, ktorá mi pripomenula jeden môj starý problém.

Niektorí ľudia s veľkým technickým talentom by umenie nespoznali, ani keby ich uhryzlo do zadku. A naopak, niektorí veľkí umelci sú také technické antitalenty, že by boli schopní sami sa zraziť vlastným autom.

„Desil som sa tohto okamihu,“ povedal Steven Gerrard pred zaplneným štadiónom FC Liverpool. Plné tribúny sa prišli rozlúčiť so svojím kapitánom, ktorý tomuto klubu slúžil sedemnásť rokov.

V jednom z troch našich vojenských výcvikových priestorov, na Lešti, býva necelých sto obyvateľov. Podliehajú zvláštnemu režimu. V čase vojenských cvičení čelia zvýšenému hluku a návštevy k nim môžu prísť iba s povolením ministerstva obrany. Ako sa žije v  susedstve s armádou?

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Debatovať s basgitaristom Martinom Višňovským a gitaristom Ľuboslavom Petruškom z Chiki liki-tu-a je ako ocitnúť sa priamo v ich pesničke. Pri odpovediach sa tvária vážne, potom pr

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.