Všetko sa hýbe akosi sťažka, nemotorne. Ešte aj tomu slnku to trvá, kým sa dostane tam hore o čosi dlhšie, než normálne. Hodinky nepoznajú, čo je presnosť a minútová ručička sa zasekla. Dohodnúť si stretnutie o trištvrte znamená, že ste pedant, ktorý sa niekam ponáhľa. Čas je hustý ako džem z guávy, v ktorom je príliš veľa cukru.

Nedávno mi jeden arménsky priateľ rozprával, že jeho krajina sa dnes topí v korupcii. Arméni celé dejiny zápasia o holú existenciu, a teraz, keď majú prvýkrát možnosť slobodne budovať svoj život, „idú sa sami zničiť“. Z Poľska zasa počujeme, že ľudia sú už unavení z Tuskovej vlády a znovu začínajú rásť preferencie Kaczynského nacionalistom. V Česku sa pre korupciu „zrútila“ dôvera ľudí v štandardné strany a v prieskumoch víťazia politické útvary, založené na silných jedincoch. Ani Maďarsko s Orbánovou politikou netreba opisovať. Postkomunistické Rumunsko či Bulharsko sledujeme z diaľky a nič im nezávidíme. A dramatické udalosti na Ukrajine nepotrebujú komentár.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.

Určite ste už počuli, že keď necháme padať mačku z rozumnej výšky na zem, dopadne vždy na nohy. Bez ohľadu na to, v akej polohe ju pustíme. Môžeme ju pustiť aj v polohe s nohami nahor, počas pádu sa stihne rýchlo otočiť a dopadne bezpečne na nohy.

San Francisko bude najbližších desať-dvanásť rokov uzatvorené kvôli rekonštrukcii, ale k skutočnej tragédii vlastne nedošlo, náš druh prežije. Čože to? Nič zásadné, len sedím v kine počas záverečných titulkov Godzilly, adekvátne ohúrený, a premýšľam, čo som vlastne videl.

V sále Opery SND vystúpil minulý týždeň jeden z najvýraznejších tenoristov na svete, Piotr Beczała. Stal sa tak súčasťou exkluzívnej kolekcie Svetových operných hviezd, ktoré v posledných rokoch do Bratislavy priniesla agentúra KAPOS.

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).

Súcitiť s ľuďmi, ktorí majú v živote menej šťastia ako my je čestné a slušné. Človek, schopný poľutovať len sám seba, nie je rozhodne ani obdivuhodný, ani obdivovaný. No každú cnosť možno deformovať.

Akurát čítam o štúdii, ktorá zistila, že človek dosahuje svoj fyzický aj mentálny vrchol vo veku 24 rokov. Úžasné! Miestne médiá publikujú články o tom, ako zakryť šediny pri hľadaní práce a čo si pri tom obliecť, ako hovoriť. Mladí jednoducho vedia všetko lepšie, a ak budete prijateľne cool, možno vás aj zamestnajú. Alebo nie – je to na nich. My štyridsiatnici sme už odpísaní, hoci mnohí z nás statočne investujú do rekonštrukcie vzhľadu. Bez skalpelu a botoxu to vraj ani nejde. A ak nie ste v štyridsiatke finančne za vodou, je takmer isté, že vás čaká temná a ponurá budúcnosť, nápadne podobná čiernobielym filmom o stredovekých morových ranách. Nie, niet nádeje, sociálny darwinizmus postupne všetkých požerie.

Novinári sa majú, pokiaľ je to možné, vyhýbať článkom typu „on povedal / ona povedala“. Lenže teraz to možné nie je. Lebo udalosťou týždňa v Česku boli slová. Začalo sa to nešikovným výrokom ministerky spravodlivosti Heleny Válkovej. Profesorka trestného práva, ktorú do vysokej politiky vystrelil Andrej Babiš, poskytla svoj ​​prvý veľký rozhovor. Na konci sa sama rozhovorila o svojom česko-nemeckom pôvode a redaktor sa jej spýtal na povojnový odsun. Válková ho vníma ako pomstu, pričom „ono sa toho Čechom v protektoráte zase až tak veľa nestalo“.