Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aj súcit možno zničiť

.theodore Dalrymple .časopis .klub

Súcitiť s ľuďmi, ktorí majú v živote menej šťastia ako my je čestné a slušné. Človek, schopný poľutovať len sám seba, nie je rozhodne ani obdivuhodný, ani obdivovaný. No každú cnosť možno deformovať.

Áno, každú cnosť možno deformovať preháňaním, neúprimnosťou či neprincipiálnosťou do úplne protichodnej necnosti. Keď je súcit prehnaný, vedie k pohrdlivej povznesenosti a napokon k odporu. Keď je neúprimný, stáva sa z neho pokrytectvo. A keď sa spája s neprincipiálnosťou, je zlým radcom pri politike a máva katastrofálne dôsledky. Je len samozrejmé, že všetky tieto tri chyby možno aj spojiť.

.čo vyvoláva chudobu?
Nič tak nepodnecuje deformácie súcitu ako chudoba. Nedávno som si na to spomenul, keď ma pozvali prednášať o detskej chudobe vo Veľkej Británii po nástupe ekonomickej a finančnej krízy. Povedal som, že kríza problém detskej chudoby nijako zásadne neovplyvnila. Veľká Británia je taká ako predtým – pre deti a dospievajúcich je to jedna z najhorších krajín západného sveta. Nie je to však dôsledok chudoby v čisto ekonomickom zmysle, ale vyplýva to z rozličných typov zanedbanosti – morálnej, rodinnej, psychologickej, spoločenskej, vzdelávacej a kultúrnej –, ktoré v krajine prevládajú.
Tento názor nenašiel odozvu u publika, ktoré tvorili profesionálni riešitelia dôsledkov sociálnych patológií, napríklad sociálni pracovníci a detskí psychológovia. Jedna diskutérka bola riaditeľkou dobročinnej organizácie, ktorá mala za cieľ eliminovanie detskej chudoby (a jej najväčším zdrojom príjmov bol, tak ako to s charitami v čoraz korporativistickejšej Británii často býva, štát). Moje názory odmietla ako nezmysel. Ona považovala chudobu za výsledok „zlého rozdelenia zdrojov“, teda za jav, ktorý možno odstrániť prerozdelením. Jej dobročinná organizácia určila, že chudobný je ten človek, ktorého príjem je nižší ako 60 percent priemerného príjmu v krajine.
Takáto definícia má logické dôsledky: Napríklad, že v spoločnosti tvorenej miliardármi by boli chudobní multimilionári. V spoločnosti, kde každý jeden bohatne, by sa zároveň chudoba mohla rozšíriť tak ako nikdy predtým, a v spoločnosti, kde každý jeden chudobnie, by mohlo byť menej chudoby než doposiaľ. Dôležitejšie je však to, že prerozdeľovací prístup berie chudobným možnosť konať. Dusí u ľudí sebestačnosť, podporuje závislosť a korupciu – nielen v Británii, ale všade na svete, kde sa uplatňuje.

.experiment s náhlym zbohatnutím
O chudobe som začal prvý raz premýšľať, keď som začiatkom 80. rokov pracoval ako lekár na Gilbertových ostrovoch, čo je skupina nízkych koralových atolov v šírom strednom Pacifiku. Veľká časť tamojších ľudí žila mimo peňažnej ekonomiky, takže oficiálny HDP na hlavu bol nízky. Mne sa však tí ľudia nezdali veľmi chudobní. Tradičný spôsob života im poskytoval to, čo antropológovia nazývajú bohatá obživa. Kokosové orechy, ryby a taro ich živili dostatočne a v istom zmysle až luxusne. Podnebie bolo takmer bez zmien, teplota sa málokedy vzdialila od tridsiatich stupňov Celzia. Problém im robili len choroby a nuda, takže keď sa dostali do kontaktu s vonkajším svetom, nadšene prijímali nové možnosti.
Život na ostrovoch ma naučil zdravej nedôvere voči meraniu chudoby pomocou HDP. Nedávno som si v prominentných liberálnych novinách prečítal, že „väčšina Nigérijčanov žije z menej ako jedného dolára denne“. Táto veta nemá ani tak vyjadrovať ekonomický fakt, ako skôr vyvolávať súcit, výčitky svedomia a privolať zahraničnú pomoc zo Západu, kde by denný príjem nižší ako dolár veru dlho neudržal telo a dušu pohromade – a pritom sa často hovorí, že jedným z problémov Nigérie je rýchly rast jej obyvateľstva.
Čírou náhodou sa ostrov neďaleko (aspoň v tichooceánskom zmysle) Gilbertových ostrovov stal dejiskom experimentu v náhlom a nezaslúženom získaní bohatstva. Nauru, bodôčka v oceáne s priemerom nejakých desať míľ, bola istý čas najbohatším kúskom sveta. Zdrojom náhleho zbohatnutia bola fosfátová hornina. Ostrov už dávno spravovala Austrália a Britská fosfátová komisia pre Austráliu, Britániu a Nový Zéland ťažila fosfát. No keď sa v roku 1968 stal Nauru nezávislým územím, tých približne 4-tisíc ostrovanov získalo kontrolu nad fosfátom a  všetci zbohatli. Peniaze im spadli z neba. Väčšina Naurijčanov k ťažbe neprispela inak ako tým, že predali svoje pozemky. Odborné znalosti, manažment, pracovné sily aj preprava, to všetko prišlo zvonku. V priebehu niekoľkých rokov sa Naurijčania premenili z ľudí, ktorí si aktívne zabezpečujú živobytie, na rentierov.
Výsledok bol veľmi poučný. Naurijčanov sa zmocnila nuda a nepokoj. K ich hlavným radostiam zrazu patrilo prejedanie sa. V priemere skonzumovali 7-tisíc kalórií denne, najmä v podobe ryže a konzervovanej hovädziny. Fantu a Château d'Yquem pili po hektolitroch. Stali sa z nich najtučnejší ľudia na svete a keďže mali genetickú predispozíciu, čoskoro trpela polovica populácie cukrovkou. Práve moja skúsenosť z Nauru mi prvý raz ozrejmila možnosť, že náhle rozdelenie bohatstva má nielen ekonomické, ale aj psychologické dôsledky.

.dobromyseľný otec Tanzánie
Následne som strávil niekoľko rokov (1983 až 1986) v Tanzánii, v krajine, ktorá podstúpila iný experiment s prerozdeľovaním. Julius Nyerere, prvý prezident, viedol Tanzániu vyše 20 rokov. Volali ho Mwalimu – učiteľ, a symbolizovalo to aj jeho vzťah ku krajine a jej ľudu. Na Edinburskej univerzite sa stal fabiánskym socialistom a potom ešte väčšmi očervenel (podľa jeho bývalého spojenca a ministra zahraničia Oscara Kambonu, ktorý sa s ním nepohodol preto, že vystúpil proti nastoleniu vlády jednej, socialistickej strany), keď ho s poctami prijali v Maovej Číne.
O Nyererem sa dá povedať veľa dobrého, aspoň v porovnaní s inými africkými postkoloniálnymi lídrami. Neuprednostňoval žiadny kmeň, ani ten svoj. Nebol veľmi krvilačným diktátorom, hoci bez váhania uvrhol do väzenia svojich oponentov. A nebol ani taký skorumpovaný ako, povedzme, Moi z Kene. Vystupoval príjemne, skromne a patril k hŕstke ľudí, ktorí mali dobré osobné vzťahy aj s kráľovnou Alžbetou II., aj s Kim Il-čchongom.
Nyerere chcel chudobným dobre. Myslel si, že chudáci, nevzdelaní, nevedomí a nemajetní, nemajú dosť času a energie, aby za seba rozhodovali sami. Navyše boli leniví. Nyerere raz šomral, že milióny jeho krajanov trávia polovicu času pitím, klebetením a tancom (zrejme si nežili až tak zle).
Nyerere vedel, čo má pre nich urobiť. V roku 1967 vydal svoju slávnu Arušskú deklaráciu, pomenovanú podľa mesta, kde ju spísal. V nej zasvätil Tanzániu socializmu a vyhlásil koniec vykorisťovaniu, pri ktorom jedni bohatnú a iní chudobnejú. Väčšie bohatstvo u jednotlivcov alebo národov si vysvetľoval jedine vykorisťovaním, morálne nelegitímnym procesom. A tak vnímal aj chudobu: tvrdil, že niektorí ľudia alebo národy si privlastňujú prírodné bohatstvo ľudstva len pre seba. Preto je podmienkou zlepšenia, ako aj formou nápravy, aby sa im to znemožnilo, a aby sa ich bohatstvo prerozdelilo. A tak Tanzánia znárodnila banky, vyvlastnila komerčné farmy, zoštátnila hlavné priemyselné podniky, zaviedla regulované ceny a všetok export dala pod kontrolu vládnym organizáciám.
Nasledovala násilná kolektivizácia vidiečanov – teda väčšiny obyvateľstva – do dedín Udžamá. Udžamá je swahilský výraz pre „širšiu rodinu“. Nyerere totiž tvrdil, že všetci ľudia sú bratia. Rozhodol sa, že ak naženie vidiečanov do kolektivizovaných dedín, vláda im tam môže poskytnúť služby ako školy či kliniky. Veď keď bohaté štáty majú vzdelanú a zdravú populáciu, nie je vari jasné, že ak aj Tanzánijčania budú vzdelaní a zdraví, výsledkom bude bohatstvo? Okrem toho, dedinčania si spoločne môžu kúpiť hnojivá ba i traktory, čo by ako jednotlivci nezvládli (lebo Nyerere predpokladal, že bez štátneho zásahu nedochádza k hospodárskemu rastu). Lenže ľudia sa nechceli zbratať v kolektívoch, chceli  ďalej bývať roztrúsení na pôde svojich predkov. Niekoľko tisíc ich bolo za to zatknutých a uväznených.
Logickým výsledkom tohto boja proti vykorisťovaniu bol kolaps výroby a ožobráčenie už aj tak chudobnej krajiny. V priebehu niekoľkých rokov sa Tanzánia z významného exportéra poľnohospodárskych plodín stala krajinou závislou od dovozu potravy. Roľníci, ktorí kedysi pestovali kávu a predávali ju indickým obchodníkom, aby si u nich mohli kúpiť mydlo, soľ a iný tovar, dorábali už len malé množstvo kukurice pre vlastnú potrebu. Nebol dôvod robiť viac, pretože úrodu museli aj tak predávať vládnym úradom, a tie im platili neskoro, smiešne ceny, navyše v biednej mene, ktorú vidiečania volali „Nyerereho obrázky“.
Nyerere z nedostatku bežných vecí ako mydlo a soľ nevinil svoju ekonomickú politiku, ale špekulantov a vykorisťovateľov. Využil to ako zámienku na tvrdý postup proti indickým obchodníkom, až ich napokon vyhnal z krajiny. Často som počul, že antisemitizmus je socializmom hlupákov. Ja by som to obrátil: socializmus je antisemitizmom intelektuálov.

.vajce ako luxus
Keď sa vyčerpali zásoby valút, len peniaze, ktoré vedel Nyerere vydrankať od Svetovej banky a zahraničných darcov, zachránili krajinu pred masovým hladomorom. V čase, keď som do Tanzánie prišiel, bola úplne odkázaná od pomoci zvonku. Zahraničná pomoc predstavovala dve tretiny valutových príjmov, až by človek povedal, že hlavným exportným artiklom Tanzánie boli žiadosti o pomoc. Žil som na vidieku, kde sa ľudia obliekali do handier z druhej ruky, ktoré tam posielali európske charitatívne spolky. Jediné vajce bol luxus. A pritom Nyerere ako jeden z cieľov svojho prechodu k socializmu uvádzal národnú sebestačnosť.
Zahraničná pomoc, ktorá Nyerereho politiku umožnila ešte dlho potom, čo bolo jasne vidieť ekonomickú katastrofu, mala presne tie zlé dôsledky, ktoré predpovedal Peter Bauer, ekonóm, čo protirečil vtedajšiemu mainstreamu. Zahraničná pomoc nesmierne zvýšila moc jednej politickej strany, lebo jej dala pod kontrolu distribúciu vzácnych statkov. Keď som bol v Tanzánii, človek tam potreboval politické styky aj na to, aby si kúpil jednu fľašu piva – slávnej miestnej monopolnej značky Safari, o ktorej sa hovorilo, že človek vďaka nej prejde priamo od triezvosti k stavu po opici, a medzitým ani nemusí byť opitý. Režim poskytoval korupcii široké príležitosti. Tanzánijčania boli väčšinou štíhli, ale straníka človek spoznal podľa obezity.
Vďaka zahraničnej pomoci sa v Tanzánii rozrástla byrokracia, ktorej moc, vplyv a relatívna prosperita závisela od toho, či udrží ekonomiku v úpadku. Vznikol začarovaný kruh – čím je krajina chudobnejšia, tým väčšmi potrebuje zahraničnú pomoc, čím je zahraničná pomoc vyššia, tým privilegovanejšia je elita, čím privilegovanejšia je elita, tým dlhšie sa udrží politika, ktorá vytvorila chudobu. Sám Nyerere jasne vyjadril súvislosť medzi privilégiami a ničivou politikou, po tom, čo Medzinárodný menový fond navrhol, aby Tanzánia prijala plávajúci kurz svojej meny, tanzánskeho šilingu, a neudržiavala ho absurdne nadhodnotený. „V uliciach by vypukli nepokoje a ja by som prišiel o všetko, čo mám,“ povedal vtedy Nyerere.
Dlhé roky v tomto zvrátenom režime podporili u ľudí ekonomicky deštruktívne postoje. Bol som ohromený, aké obete tanzánski rodičia prinášajú, len aby deťom poskytli vzdelanie (aby dieťa mohlo absolvovať istý stupeň školy, stranícky predstaviteľ musel potvrdiť politickú spoľahlivosť jeho rodičov), no zároveň ma znepokojilo, že jediným cieľom vzdelania je získať štátom platené pracovné miesto, aby sa potomok v dospelosti mohol živiť zdieraním ľudí, ako sú jeho rodičia – hoci nie priamo svojich rodičov, lebo s tými sa o svoju prosperitu mohol podeliť. V Tanzánii bola výroba čohokoľvek čistým bláznovstvom, aj keď dlhodobo boli takmer všetky tovary nedostatkové. Výroba totiž nikomu nič nevyniesla.

.boli by sme bez štátu nevzdelaní?
Keď som sa vrátil k lekárskej praxi medzi chudobnými v Anglicku, moja tanzánska skúsenosť mi toho dosť osvetlila. Iste, situácia v Anglicku nebola taká extrémna. Chudobní tu mali k dispozícii veci, ktoré boli v Tanzánii vyhradené iba pre elitu. No argumenty pre rozširovanie britského sociálneho štátu mali dosť spoločné s tými, ktorými Nyerere doviedol svoju krajinu k ekonomickej katastrofe. Chudobných považoval za bezmocné obete ekonomických a spoločenských síl, ktoré potrebujú vonkajšiu pomoc v podobe subvencií a štátom riadených organizácií – platených z príjmu boháčov. Veď, nazdával sa Nyerere, od chudákov sa naozaj nedá čakať, že o sebe seriózne rozhodnú.
Tento postoj narobil zlo aj v Británii. Dnešný britský štát je dnes monopolným poskytovateľom vzdelania aj zdravotnej starostlivosti. Monopol si udržiava, lebo vláda aj byrokrati veria, že rodičia by inak nechceli alebo finančne nevládali poskytnúť deťom vzdelanie, že štátne vzdelávanie vyrovnáva šance detí v inak nerovnej spoločnosti, a tak prispieva k sociálnej spravodlivosti.
Štát začal preberať poskytovanie vzdelania od roku 1870 najmä preto, že vláda videla, ako Prusko, jej sok, štátnou mocou vzdeláva svoje deti. Lenže do školy už aj vtedy chodili prakticky všetky britské deti – podľa výpočtov ekonóma a historika E. G. Westa vedelo až 93 percent populácie čítať a písať. Je pravda, že britský štát začal s podporou pre školy už dávno predtým, ale v roku 1870 pochádzalo 67 percent školského príjmu stále z peňaženiek rodičov.
Nie všetky britské deti dostávali pred zásahom štátu dobré vzdelanie – to bolo pravdepodobne rovnako vzácne, ako je dnes. No je jasné, že chudobní ľudia – neporovnateľne chudobnejší, ako je ktokoľvek v dnešnej Británii – boli aj tak schopní prinášať obete, aby uskutočnili svoje vysoko zodpovedné rozhodnutia. Nepotrebovali, aby im štát povedal, že ich deti sa majú učiť čítať, písať a počítať. Niet dôvodu predpokladať, že tento pozoruhodný pokrok vo vzdelávaní obyvateľstva, ktorý sa ukázal počas prvých troch štvrtín 19. storočia, by bez zásahov štátu nebol pokračoval. Keď štát zničil dobrovoľný systém, vyriešil jediný „problém“ – svoju malú moc nad ľuďmi.
Tak ako v Tanzánii, aj tu štátom ovládaný systém podporuje sám seba. Keďže ho treba financovať z vysokých daní, znížil schopnosť a ochotu ľudí platiť za vlastné rozhodnutia – a následne ich aj zbavil zvyku rozhodovať o sebe. Dnešný britský štát rozhoduje v dôležitých otázkach za svojich občanov, a to nielen v oblasti vzdelávania. Nie je náhoda, že Briti, ktorí obhajovali koncept štátu, čo svojich občanov zaopatrí od kolísky až po hrob, obdivovali Juliusa Nyerereho – ktorý je, mimochodom, navrhnutý aj na kanonizáciu v Rímskokatolíckej cirkvi. Za svätého Juliusa ho už ironicky označoval spomínaný Peter Bauer.
Nyerereho som osobne videl jediný raz – v Dodome, zaprášenom meste, ktoré sa malo stať novou tanzánskou metropolou. Očakávali, že tadiaľ prejde autom, a na kraji cesty sedela speváčka chvál – žena, ktorú platili za to, že spievala chválospevy na významných ľudí. Teraz spievala chválospevy na Nyerereho, s textami ako: „Otec Nyerere, buduj socializmus a šír ho po celej krajine, znič všetkých parazitov.“
Veľký muž prešiel popri nej v žltom mercedese. Speváčku chvál pokryl prach a rozkašľala sa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite