Hosťami boli Jana Štúrová, Jozef Hašto a Egon Gál.

Hosťami boli Jana Štúrová, Jozef Hašto a Egon Gál.

Rozmýšľam, čo asi cíti hmyz chytený do pavučiny, keď sa k nemu približuje predátor, ktorý ho chytil do pasce. Na čo myslí, keď nadídu sekundy, v ktorých očakáva obeť útok a vie, že po ňom zahynie?

Môj dvojročný pobyt v Indonézii sa chýli ku koncu a ja sa konečne odhodlávam k opisu Indonézanov, ako ich vnímam cez osobnú skúsenosť. Najväčší problém pre mňa predstavuje ten ich permanentný úsmev. Lebo viem, že sa za ním môže skrývať čokoľvek, od radosti cez sklamanie, smútok, aj hnev a nenávisť. Indonézania problémy neriešia a už vôbec sa nevystavujú riziku konfliktu. Ak sa problém vyskytne, nezaoberajú sa ním a dúfajú, že zmizne sám od seba. Čo sa napríklad pri vízach môže skončiť nečakaným adrenalínom, keď nešťastný cudzinec s vypršanými vízami musí v ten deň opustiť krajinu, aby v nej nebol nelegálne.

Zjavne bola znechutená. „Vybavím ti, aby si sa k nemu dostala, ale nežiadaj ma o nič viac. Jemu tu v Moskve nijaký slušný človek ruku nepodá.“ Za desaťročia priateľstva som nikdy nepočula od Jany také slová ani taký tón.

Existuje v Česku niekto porovnateľný s Radoslavom Procházkom? Iste. Má podobný vek (44 rokov) aj hodnotové ukotvenie, rovnaký titul (docent ústavného práva) a má aj silné pochopenie pre to, čo trápi murára z Ostravska alebo učiteľku zo Zlínska. Lenže Vojtěch Šimíček nie je politik. Kedysi ním bol – v 90. rokoch bol krátko členom kresťanskej demokracie –, ale dnes je sudcom. Tento rok by dokonca mal, ak ho schváli český Senát, nastúpiť na Ústavný súd.

Všade okolo mňa vládla nervozita. Slnko už takmer zapadlo, ale to stále nestačilo. Hladní Malajzijčania celý deň nejedli, bol totiž ramadán. Čakali, kým odbije hodina H a oni sa budú môcť pustiť do jedlom preplnených tanierov, čo stáli na reštauračnom stole pred nimi. Zahalené mamičky deťom krájali mäsko a deti sa mračili na roztápajúce sa zmrzliny v pohároch.

Do kláštora prišla penitentka. Vraví, že je pekne, tak nech sa spovedáme vonku. Súhlasím. Počas spovede príde do parku umenia partička mladíkov + jedna dievčina. Pofajčievajú a voňavý dym z marihuany zapĺňa celý park. Dievčinu to dusí. Po spovedi prichádzam k nim. Z diaľky začujem šepot: „Uvidíte, ako nás bude buzerovať“. Priateľsky podávam každému ruku, pozriem do očí, poviem svoje meno. Čudujú sa, odkiaľ viem toľko o „tráve“. Všimnú si pod mojím sakom tenkú štólu. „Vy ste farár?“ „ Áno som“. A vtedy vypukla debata.

Tí, ktorí sadli na lep kremeľskej propagande o západnej konšpirácii, ktorá údajne viedla k zvrhnutiu Viktora Janukovyča, by mali navštíviť kyjevský Majdan. Rozľahlé námestie je lemované improvizovanými pomníkmi obetiam vládnej represie a tisíce Ukrajincov k nim nosia kvety. Jadro protestujúcich zotrváva na námestí, udržuje stanové mestečko, chránené barikádami, pri živote, a to pre prípad, že by udalosti nabrali nečakaný smer. Predstava, že táto spontánna, dojímavá a miestami bizarná entita mohla byť niekým zinscenovaná (nebodaj eurokratmi v Bruseli) je groteskná.

Myslel som, že to prejde. Varíš, varím, varíme. Programy o varení, s ktorými sa roztrhlo vrece. Ale neprešlo, lebo sotva niektorý z nich zakape, už sa hlási o slovo ďalší. V telke, v časopisoch, na bilbordoch, všade! Vyberavého jedla je viac než dosť. A do toho všetkého informácie o tom, že osemdesiat ľudí tejto planéty by si mohlo kúpiť 3,5 miliardy ľudí, čo sa teda ich majetku týka. A ráno počúvam rádiovú upútavku na časopis, v ktorom sa možno dočítať, že ohrdnuté milenky regionálneho milionára predávajú luxusné veci, čo im dakedy pokúpil. Túto vzápätí strieda iná informácia, že milióny utečeneckých detí zo Sýrie nemajú prístup k pitnej vode.