Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z Kyjeva do Bratislavy

.dalibor Roháč .časopis .týždeň v ekonomike

Tí, ktorí sadli na lep kremeľskej propagande o západnej konšpirácii, ktorá údajne viedla k zvrhnutiu Viktora Janukovyča, by mali navštíviť kyjevský Majdan. Rozľahlé námestie je lemované improvizovanými pomníkmi obetiam vládnej represie a tisíce Ukrajincov k nim nosia kvety. Jadro protestujúcich zotrváva na námestí, udržuje stanové mestečko, chránené barikádami, pri živote, a to pre prípad, že by udalosti nabrali nečakaný smer. Predstava, že táto spontánna, dojímavá a miestami bizarná entita mohla byť niekým zinscenovaná (nebodaj eurokratmi v Bruseli) je groteskná.

Atmosféra na Ukrajine, ktorú som nedávno navštívil so skupinou zahraničných ekonómov a bývalých politikov, vrátane Ivana Mikloša či lotyšského expremiéra Einarsa Repšeho, sa podobá na kľúčové momenty novodobej slovenskej histórie – pád komunizmu v roku 1989 či koniec mečiarizmu o deväť rokov neskôr. Vzhľadom na obete na životoch a pretrvávajúcu ruskú hrozbu nevládne na uliciach ponovembrová eufória, ale skôr tiché odhodlanie. Mladí Ukrajinci majú jasno v názore, že krajina potrebuje okamžite radikálne reformy, ktoré doviedli krajiny ako Slovensko, Lotyšsko či Poľsko naspäť do civilizovanej Európy.
Zmena je viditeľná aj medzi ukrajinskou politickou elitou. Pred budovou Kabinetu ministrov hliadkujú okrem profesionálov aj dobrovoľníci z Majdanu, ktorých prítomnosť novým politikom pripomína, že ľudia, a nie politické elity, majú mať kontrolu nad krajinou. Premiér Jaceňuk, ktorý šiel do Washingtonu navštíviť prezidenta Obamu, letel bežnou linkou, v turistickej triede. Nový minister hospodárstva Pavlo Šeremeta (predtým rektor Kyjevskej ekonomickej univerzity) zasa chodí do práce metrom. Možno je to populizmus, ale skôr môže ísť o znak nových pomerov, v ktorých už Ukrajinci nebudú bezmedzne tolerantní k politikom a ich kumpánom, ktorí by hodlali žiť v luxuse na účet verejnosti.
Ukrajinci chápu, že bezprostredná budúcnosť krajiny bude neľahká. To nie je chyba reforiem, ktoré Ukrajinu čakajú, ale katastrofálnej hospodárskej politiky uplynulých dvadsiatich rokov, ktoré ju dostali na koniec väčšiny rebríčkov transformačných krajín. Ak aj Jaceňukov tím uspeje v najbližších mesiacoch s makroekonomickou stabilizáciou, Ukrajina nebude mať vyhraté. Okrem fiškálnej stabilizácie treba deregulovať a privatizovať energetiku a bankový sektor, vrátiť dôveru centrálnej banke či sprehľadniť daňový a regulačný systém. Najdôležitejšie však bude pretaviť pochopenie, že politici majú pracovať pre ľudí – a nie naopak – do konkrétnych právnych noriem postihujúcich korupciu a do novej kultúry v štátnej správe či justícii. Nie je ani úplne zjavné, akú budúcnosť bude mať samotný Majdan – či sa stane zdravým uzlom občianskej spoločnosti, alebo či sa s prvým náznakom kontroverznejších reforiem nezvráti na surový nátlak na vládu.
Cestou z Kyjeva som sa krátko zastavil na Slovensku, kde som sa zúčastnil na prvom kole voľby prezidenta. Aj vďaka bezprostredným dojmom z Ukrajiny ma popudili reči premiéra Fica o tom, že sa treba za každú cenu vyhnúť sankciám proti Rusku, a o tom, že Ukrajine by Slovensko nemalo nutne pomáhať – a to ani podporou liberalizácie jej obchodných vzťahov s Európskou úniou. Krátkozrakosť a nemravnosť postoja, ktorý kladie potľapkanie po pleci od ruského medveďa nad úspech demokracie a trhovej ekonomiky u nášho bezprostredného suseda – ktorý by bol, mimochodom, len prínosom pre Slovensko – je ďalším na dlhom zozname dôvodov, pre ktoré dúfam, že si moji spoluobčania za svojho prezidenta Roberta Fica nezvolia.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC. Tweetuje na @daliborrohac

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite