Triešteniu opozície nevidno konca. Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, ba aj Žitňanská & Beblavý majú kus pravdy. Ako celok je však to hemženie – jeden rozkol za dva mesiace – verejnosti hlboko nezrozumiteľné.

Ustavične narážam na fakt, že som súčasťou kultúry, do ktorej patria aj ľudia, ktorí majú hovno na topánkach, v gatiach a inde. Napríklad takí mečiarovci, slotovci, násilníci, udavači, zlodeji a podobní. Bližšia je mi predstava mnohých kultúr/nekultúr, ktoré koexistujú, často v paralelných svetoch, narážajú do seba, ničia a podporujú sa navzájom, prenikajú cez čas a priestor, menia sa, vznikajú a zanikajú... a v ich rámci sa to hmýri bytosťami s odlišnou, často veľmi odlišnou kultúrnosťou.

Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.

Patrí k najvplyvnejším nemeckým filozofom súčasnosti. A hoci podľa vlastných slov nepôjde v budúcotýždňových nemeckých voľbách voliť, jeho texty majú veľký spoločenský vplyv. Prinášame úryvok z knihy Petera Sloterdijka Kritika cynického rozumu, ktorá vychádza v slovenskom preklade.

Pristála som vo výške 2 800 metrov v nočnom Quite, hlavnom meste Ekvádoru, a predstavujem si, že stojím len pár sto metrov nad Gerlachom. Pohľadmi stále strážim fascinujúce sopky s indiánskymi menami Rucu a Guagua Pichincha. Oddychujú nad ekvádorskou metropolou, ale môžu sa prebrať a pekne nám podkúriť. Vzrušene odhaľujem tento poklad na rovníku, ale vždy musím najprv odomknúť osem zámkov na dverách. Necítim sa ohrozená, ale moja domáca vie o našej štvrti určite viac, a tak postupne zlepšujem časový rekord zamykania. Obzrela som si ten rovník a odfotila sa ako všetci – jedna noha na severnej pologuli a druhá na južnej.

Chuck Norris vraj presvedčil svoju babku, že nie je hladný. Ja som minulý týždeň presvedčil babku mojej ženy v drevenici na svahu ukrajinských Karpát, že si nedám domácu pálenku. Inak sa oslava jej 82. narodenín zaobišla bez ďalších veľkých incidentov, hoci sa zúčastnili aj strýko, temperamentom a postavou miestny Nikola Šuhaj lúpežník, či 90-ročný sused dávajúci k dobru historky, koľkých Rusov za vojny postrieľal. (Gréckokatolícki Huculi vnímali Nemcov najskôr ako osloboditeľov spod ruského a pravoslávneho jarma.)

„Prekvapíte ma dneska, pane? Čo poviete, prekvapíte?“ takto ma oslovil pri mojej prvej prechádzke Prešovom istý chlapík, hore bez a s cigaretou, vlasy aj okuliare na spôsob hipíka zvýraznili, že má vyťatô. „Pane,“ odpovedám ja, „rozhodol som sa, že vás prekvapím tým, že vás neprekvapím.“ „To ste ma teda vôbec neprekvapili, pane,“ odpovedá. „Ale zato vy ste ma mimoriadne osviežili,“ vravím mu. Nemuseli sme ani v náznaku vypovedať, že ide o prachy, obom nám to bolo od počiatku jasné.

V Prahe sa mi z letného potu vyhodil smutný problém: odnechcelo sa mi tu hľadať čokoľvek nové. Matka miest sa v mojich očiach totiž vyprázdnila na tématický zábavný park. V Pragolande už aj za Zlatú uličku pýtajú vstupné. Spomienky sú, našťastie, zadarmo. Okrem koncertu Depeche Mode mi ich vyvolávali zubaté matriošky z plagátov propagujúcich Museum of Communism.

Miloš Zeman vyliečil politológov z teórií, že s priamou voľbou prezidenta sa majú upraviť aj jeho právomoci. S argumentom vyššej legitimity si začal svoj politický priestor kolíkovať sám. A to tak razantne, že komentárov či esejí o „poloprezidentskom systéme“ sú plné stránky pražskej tlače.

Tento mesiac uplynie 45 rokov, čo do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Nasledovalo 20 rokov „normalizácie“ ducha i celej krajiny. Z tých počiatočných čias mi v pamäti ostali tri svedectvá. Jednu moju známu navštívil slovenský kultúrny činiteľ a pri pohľade na budúcnosť povedal: „Budeme musieť klesnúť až na dno!“. Jeden dlhoročný politický väzeň mi zasa povedal: „Treba sa teraz zababušiť do kožucha a prezimovať.“ A Vlado Jukl nám mladým zdôraznil: „Čelom k masám! Dokiaľ nás nebudú tisíce, komunisti si s nami dajú ľahko rady!“