Prišiel mi včera e-mailovou poštou dotazník od vydavateľstva, ktoré pripravuje encyklopedickú knihu o najvýznamnejších českých novinároch v rozmedzí rokov 1990 a 2010. Aby som si ho vraj prečítal a potom uviedol údaje na pravú mieru. Zopár nepresností a zopár úplných nezmyslov tam bolo, ale nad čím som hĺbal najdlhšie, bola humorná veta, ktorú som mal dodať na záver.

Sedím v starom modrom kresle na dvore uprostred rómskej osady a štípu ma komáre. Na kolenách mám cudzí laptop – používa sa na školenia Rómov. „S kým si píšete?!“ pokrikujú na mňa priateľsky okoloidúci Rómovia.

Čo je cieľom štátu? Tí liberálnejšieho strihu aj dnes povedia, že sloboda. Kým kedysi sloboda znamenala najmä politickú nezávislosť štátu či národa, v súčasnosti ide viac o ochranu jednotlivcov pred zotročením spoločnosťou. Úlohou štátu je podľa liberálov vytýčiť okolo jednotlivcov hranicu, v ktorej môžu žiť nezávislý život autenticky podľa vlastných túžob. Kvalita štátu podľa nich potom závisí od toho, aký veľký rozsah osobnej slobody majú jej členovia.

Rád hádam, čím sa zaoberajú všetci tí polonahí dovolenkujúci ľudia okolo mňa v bežnom živote. Jednou z dôležitých indícií je kniha, ktorú si so sebou zoberú. Ako sa dá na pláži nájsť gourmet?

V týchto dňoch znova vychádza 300, zásadný grafický román Franka Millera a Lynn Varleyovej, ktorý môže v domácom prostredí fungovať ako dobrý príklad toho, prečo sa dá komiksom tak ľahko prepadnúť a prečo im zväčša prepadajú ľudia, na ktorých by to sotva kto povedal.

Okrem kliešťov a podobnej hávede prebudilo hrejúce slnko k aktivite aj odborárov. Kovácki, železničiarski, vodičskí, prepravcovskí a ďalšie druhy sa pchajú pred objektívy a neprestanú s tým, až kým zasa nebude zima. Ale všimli ste si niekedy, že by medzi nimi postávali a z bagiet odštipkávali odborári zastupujúci pracovníkov z reklamy, marketingu a ďalších typicky asapiensovských odvetví?

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Proč kritikům korektnosti tolik vadí absence stereotypů, odsudků a urážek? Bylo by jim „demokratičtěji“, kdyby i v oficiální veřejné debatě zaznívaly rasistické invektivy?

Ministerstvo financií predkladá návrh zákona o spotrebnej dani z alkoholických nápojov, ktorý okrem iného zavádza zdaňovanie tichého vína. Kým zástancovia nového predpisu hovoria o daňovej spravodlivosti, vinári bijú na poplach.