Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Prišiel mi včera e-mailovou poštou dotazník od vydavateľstva, ktoré pripravuje encyklopedickú knihu o najvýznamnejších českých novinároch v rozmedzí rokov 1990 a 2010. Aby som si ho vraj prečítal a potom uviedol údaje na pravú mieru. Zopár nepresností a zopár úplných nezmyslov tam bolo, ale nad čím som hĺbal najdlhšie, bola humorná veta, ktorú som mal dodať na záver.

Keď som bol asi tak pred rokom zrejme predchodcami súčasných editorov českej novinárskej encyklopédie oslovený prvý raz, tak som tam napoly z recesie a napoly vážne dodal jeden skutočný citát prezidenta Václava Klausa, ktorý mi pred niekoľkými rokmi povedal pri návšteve pivovaru v ukrajinskom Ľvove. Deň predtým, keď sme boli ešte v Kyjeve, som chcel Václava Klausa pochváliť, a tak som jeho rozhovor s ukrajinskými novinármi vedený v ruštine ocenil slovami, že „pán prezident hovoril slušnou maturitnou ruštinou“.
Lenže namiesto pochvaly, ako to bolo mienené, to Václav Klaus vzal ako urážku a v tom pivovare sa ma, keď si prečítal vo zvodke tlače môj článok, opýtal: „Á, pán Palata. Pán Palata, vy viete po rusky?“ „Áno, pán prezident, pomerne slušne,“ odpovedal som podľa pravdy. Klaus sa nadýchol a potom tak, aby to počula celá sála, vyhlásil: „Pán Palata, vy nič neviete a nikdy nič v živote vedieť nebudete.“
Keď som o tom o deň neskôr hovoril v redakcii Lidových novín šéfovi komentátorov Martinovi Zvěřinovi, podotkol: „Na tvojom mieste si to dám vytesať na náhrobok.“ Uvidíme, čo si dám na náhrobok, ale do tej novinárskej encyklopédie som si to ako „najvyššie ocenenie“ z recesie dal.
Keby som bol odpovedal na ten editorský encyklopedický e-mail o dve hodiny neskôr, asi by som tam však napísal niečo iné. Pred šiestou mi totiž do mailu doputovala iná, tentoraz dosť smutná správa. Správa, že v osemdesiatich piatich rokoch umrel komentátor Českého rozhlasu Jiří Ješ. Jiří Ješ bol jedným z posledných veľkých novinárov „peroutkovskej“ generácie, ktorá si ešte pamätala Masarykovo Československo, aby sa potom pred rokom 1948 postavila za demokraciu a po februárovom komunistickom puči za to vo väzení pykala. Tomu Masarykovmu Československu sa Jiří Ješ nikdy nespreneveril žiadnou kolaboráciou s komunistickým režimom. Bol príkladom obyčajného statočného človeka, ktorých bolo, bohužiaľ, u nás aj u vás strašne málo. Jeho rozhlasové komentáre, v ktorých komentoval až do doby tesne pred svojou smrťou naše súčasné dianie, mali v sebe hĺbku tejto skúsenosti a morálny kredit človeka, ktorý prešiel tvrdými životnými skúškami, v ktorých obstál. Vedel a zažil, ako sa zrútila povojnová demokracia, ako z víťazstva nad nacizmom bola porážka od ďalšej totality, tentoraz komunistickej. So skúsenosťou skutočného väzňa komunizmu hovoril často o komunistoch, ale s rozvahou múdreho starca, nie „zväzáckych antikomunistov“, ktorými sa naša, v roku 1989 mladá, novinárska generácia len tak hemží.
Pred štyrmi rokmi sme sa s Jiřím Ješom stali tak trochu kolegami. Spýtal som sa vtedajšieho šéfa Českého rozhlasu 6, pomerne dôstojného nástupcu bývalej českej stanice rádia Svobodná Evropa, či by som nemohol mať na rozhlasových vlnách svoj „stredoeurópsky fejtón“. Slovo dalo slovo, a tak už pravidelne každý piatok vstávam o hodinu skôr a s vôňou kávy píšem za svojím borovicovým stolom, alebo občas aj ďaleko v cudzine, svoj fejtón. Lenže napísať, to je pri rozhlasovom príspevku len polovica. A čítanie, to bol „dlhý pôrod“. Ešte veľa mesiacov po tom, čo som začal fejtóny načítavať, ma jedna inak milá pani režisérka posielala na susedný olšavský cintorín. Tam by som sa vraj čítaním smútočných prejavov uživil, ale v rozhlase to nejde. Preto sa mi na jednom z rozhlasových stretnutí až roztriasli kolená, keď za mnou prišiel pán Ješ a hovorí: „Ja vás vždy počúvam a veľmi sa mi páči, čo robíte. Len tak ďalej.“
Keby ešte niekedy bola možnosť, tak by som si práve tieto slová od pána Ješa, novinára z rodu Peroutkovcov a Tigridovcov, dal ako ocenenie, ktoré si vo svojej novinárčine najväčšmi vážim. A pánovi Ješovi posielam do rozhlasového novinárskeho neba poďakovanie. S tými fejtónmi sa budem ďalej veľmi snažiť, možno ich pán Ješ bude aj tam hore počúvať. Boh vie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite